pondelok, 12. mája 2014

Wunderschön Salzburg


Cez víkend sme sa chceli stretnúť s našou kamarátkou, ktorá je práve v Mníchove a čoskoro sa vracia späť do Indie, a tak sa nám do hľadáčika dostal Salzburg, ako mesto, ktoré je skoro na pol ceste.
V tradičnom, enormne rýchlom, plánovaní sme si nechali od Google poradiť a rozhodli cestou staviť v neďalekej dedinke Hallstatt, ktorá bola vyhlásená v nejakom roku aj za najkrajšiu dedinku na svete. Oprávnene. Pokiaľ by to nestačilo na vaše presvedčenie o jej návšteve, tak tiež túto dedinku si zobrali za vzor Číňania, ktorý jej repliku postavili u seba doma. 
Hallstatt
Odporúčame netrieliť do Hallstattu najrýchlejšou cestou, ale na diaľnici ísť až neskoršou odbočkou popri jazere Attersee, najmä teraz, v máji, keď všetko kvitne a zelená je sýta na odpadnutie, to bola úžasná cesta.
Celý región prekypuje hojnosťou soľných baní, nádherných hôr, krásnych lúk a šniclí. Všetko z toho stojí za to.
Aj v Hallstatt je jedna soľná baňa, treba sa k nej vyviezť lanovkou a pokiaľ by náš Pipin už mal aspoň štyri roky (minimálna veková hranica pre vstup), tiež by sme šli kuknúť a čiastočne v podrepe, čiastočne po zadku sa ňou prejsť (spýtali sme sa aké to bolo tých čo ju absolvovali).

Na druhý deň sme predsa len nejakú "dolovňu" soli videli, keď sme v Bad Reichenhall šli do starého závodu na jej spracovanie. Tomu kraľujú dve mlynské kolesá s priemerom 13 metrov a váhou 5 ton, ktoré sa používali na neviem presne čo, ale každopádne sú majestátne.
Bad Reichenhall
Neďaleko odtiaľ je neslávne známe Eagle's Nest, Orlie hniezdo. Reprezentačné sídlo, ktoré pred druhou svetovou vojnou v rekordom čase 13 mesiacov postavili na viac ako 1800 metrov vysokom vrchole Kehlstein  pre tú sviňu Hitlera. V dedine pod ním mal dlhý čas svoje sídlo. Samotné Orlie hniezdo navštívil iba 13x a stálo 30 miliónov ríšskych mariek (Slovensko v tom čase platilo Nemecku 500 ríšskych mariek za každého Žida, ktorého ho Nemci zbavili, no sme to my pekné svine). Táto horská chata nikdy nebola plánovaná ako miesto na prespanie, iba na stretávanie s hoťami, ktorých bolo treba ohúriť (či už výškou, pozláteným výťahom či tunelom v skale, ktorým sa k nemu dá dostať). V súčastnosti je z nej reštaurácia. 
Cesta k nej sa považuje (opäť právom) za najkrajšiu horskú cestu v Európe.
Orlie hniezdo
Pre mňa najkrajšou časťou dňa bola návšteva rokliny Liechtensteinklamm, ktorá akoby oku vypadla Slovenskému raju, môjmu najobľúbenejšiemu miestu na svete.
Ako Slovenský raj, len viac vody (nakoniec, topia sa snehy)
Cestou späť sme obdivovali z diaľky pevnosť Hohewerfen. Vyzerá impozantne, no lanovka k nej už bola zavretá a preto jej návštevu ponecháme na "možno inokedy". Pre mestečku Werfen je okrem pevnosti aj ľadová jaskyňa, vraj najväčšia na svete, no podľa sprievodcov nevhodná ešte pre Pipina, takže sme ju vynechali rovnako.
Pevnosť Hohenwerfen 
Na deň odchodu sme si nechali samotný Salzburg. Mestečko je to príjemné a utešené, no excuse my French zasratý dážď nás prinútil prehliadku absolvovať v zrýchlenom tempe a štýle "aha, tak tu sa narodil Mozart? fajn a šup ďalej".
Salzburg fotený zo svojej dominanty, hradu (preto ho na fotke nehľadajte)
Cestou späť sme sa zastavili v koncentračnom tábore v Mauthausen pri Linz. Tu sa zabíjalo najmä upracovaním na smrť v neďalekom lome. Zomrelo tu počas vojny viac ako 100 000 ľudí. Nezabudnime.
Mathausen

nedeľa, 23. februára 2014

Dovidenia Mumbai!

Posledné indické hodiny sa mi začali odpočítavať cestou ku Gateway of India na večeru s kolegami z nedeľňajšieho raftu, ktorí ukončili projekt a odchádzali buď domov alebo ešte pozrieť Srí Lanku. 
Večera bola skvelá (ako prílohu som skúsil romali rotivreckovkové roty, tenunké cestíčko tvoriace čosi ako lokšu, ktorá sa robí na peci, ktorý vyzerá ako BOSU lopta, mňam), ale nič iné sa tu ani nečaká. Horšie to už bolo s logistikou. Vymyslieť na piatok večer motanie sa taxíkom bola riadna sprostosť. Dve hodky cesta tam, rýchlo šupnúť do seba jedno za 15 minút, lebo kolegovci sa ponáhľali na lietadlo, trošku pomotanie sa okolo Gateway, nakuknúť do luxusného hotela Taj a Leopold café, kaviarne, ktorá je vraj známa z nejakej knihy (veľké sklamanie) a ďalšia dvojhodinová jazda s mentálne nie celkom príslušne vybaveným šoférom späť na hotel. 
Gateway of India
Šoférko nielenže nevedel cestu, to tu je bežné (niektoré úseky som ho po Mumbai navigoval sám), ale jeho spôsob jazdy (vyhľadávanie čo najväčších jám i na úplne rovnej ceste alebo systém brzda / plyn) dávali tušiť, že tento človek ak vôbec niekedy v autoškole bol, tak pozor veru nedával. Už som mal sto chutí ten volant zobrať do rúk sám.
Nasledujúce ráno sme sa rozhodli absolvovať ďalší bod zo zoznamu vecí, ktoré určite treba v Indii vyskúšať: cestu vlakom. 
Čakali sme milión ľudí trčiacich z dverí, okien, sediacich na streche, ale ako nám povedali, to sú skôr ojedinelé situácie a určite nie v sobotu, aj keď pracovnú, mimo špičky. Šli sme do prvej triedy, ktorá nepripomínala žiadnu z tried dostupných u nás a buďte naozaj radi. Ošarpané, špinavé, v strope namontované ventilárory. Zážitok áno, denná realita, ďakujem neprosím. 
S kolegom sme si stáli počas jazdy vo dverách, to bolo perfektné, spravili sme ale chybu a odfotili si okolo trate a na to prišiel dáky človek, zúrivo gestikuloval, vyháňal nás znova sadnúť a tak sme radšej poslúchli.
Konečnou bola nádherná (zvonku, zvnútra ani nie) hlavná stanica, Victoria Station.
Zo stanice, už taxíkom, sme šli pozrieť najväčšiu otvorenú mumbajskú práčovňu. Pod holým nebom v betónových vaniach desiatky ľudí perú prádlo, ktoré tam hoteli alebo i jednotlivci, pošlú. Pozerali sme sa však iba z diaľky, z mosta, domáci nám neradili ísť priamo dolu k vaniam. Ľudia, ktorí tam pracujú a bývajú nie sú údajne priateľskí, často sú to alkoholici a netreba si koledovať o malér.
Cestou k domu, v ktorom býval 17 rokov Ghandi (teda, ak nebol na cestách alebo vo väzení), sme šli okolo mrakodrapu (do až tak sa nedriapal, ako žiadna z tunajších budov, ale vyšší ako naša STVčka bol), ktorý je súkromným domčekom pre šéfa spoločnosti Reliance, ktorá podobne ako iná veľká spoločnosť TATA, má prsty úplne vo všetkom, z čoho sa dá v Indii vytĺcť dáka tá rupia. Vraví sa, že v bytíku má celé poschodia venované napríklad iba šperkom, či dve poschodia tvoria byty pre služobníctvo. Na vrchu má helipad, lebo pánko inak ako vrtuľníkom necestuje. Hľadiac na tunajšiu dopravu, ťažko sa mu čudovať.
V Ghandiho dome je múzeum (najviac ma zaujal jeho list Hitlerovi, v ktorom ho pár týždňov pred vojnou prosil, aby ju zastavil). Pri pohľade na jeho jednoducho zariadenú izbu som mi napadlo, že to musel byť dobrý manžel. Sám si tkal oblečenie, sám si pral a keďže často držal hladovky, s varením tiež nemusela mať jeho žena moc starostí.
Posledným bodom mala byť návšteva Filmcity (Bollywood). Bežne tam turisti nesmú, no mali sme plán. Kolega pracuje pre BBC a s vysačkou by sme sa tam snáď nejako dostali. Či by nám to prešlo nevieme, bolo už neskoro popoludní a pre mňa čas sa vydať späť do studenej Európy. Ach.

Zozbierané indické infošky

V skratke:

  • Čo tu slušne vie ísť na nervy je nakupovanie (nie až tak veľmi, aby ma to odradilo). V obchodných centrách nielenže pri vstupe vy aj vaša taška prejdete kontrolou, no pri vstupe do odchodu musíte tašku buď odovzdať, alebo vám ju rýchloupínakmi zabezpečia tak, že sa bez použitia nožníc nedá otvoriť. Skúste takto absolvovať 5 obchodov za sebou, na nervy.
  • Bol tu štrajk. Nie za zvýšenie miezd alebo lepšiu zdravotnú starostlivosť či odstránenie chudoby, ale proti mýtnym domčekom na diaľniciach.
  • V telke to s ochranou nefajčiarov myslia vážne, vždy keď si vo filme niekto zapáli, niekde na obrazovke sa zjaví nápis Fajčenie zabíja. Pred a počas programu ukazujú pľúca fajčiara a zdôrazňujú ako žiadny z hercov fajčenie nepropaguje.
  • Angličtina. Používajú síce rovnaké slová ako v angličtine, ktorú poznáme, no s odlišným významom. Je to hrozne mätúce a nedá sa na to zvyknúť. Najhoršie je to so slovom Yes / Áno. Vravia áno, aj keď už vedia, že to nemyslia vážne. Takto pracovať je ešte viac na nervy ako tie tašky v obchodoch.
  • Jednoizbák v normálnej štvrti stojí v Mumbai 20-25 lakh (2 000 000 - 2 500 000 Rs), čo dáva na Indiu slušnú sumu (vydeľte 80 a máte to v EUR).
  • Podnájom v takomto bytíku vyjde na 25 000 Rs mesačne. Podnájom znamená, že máte svoju izbu a prenajímateľ spáva buď v kuchyni alebo na chodbe (čo tu nie je vôbec nezvyčajné).
  • Obľúbenou zábavou detí i dospelých je rain dance / tanec v daždi. V hoteloch nájdete často špeciálne vyhradenú miestnosť s množstvom spŕch, kde sa deti chodia hrať. Počas monzúnovej sezóny sprchy netreba, postačí daždová voda.
  • Keď sme sa kolegov pýtali, kde možno v Indii ešte vidieť pohreby na zapálenej hranici v rieke, tak sa čudovali, že odkiaľ to máme, lebo sami netušili, že sa to ešte niekde v krajine deje. Podľa nich už fičia iba elektrické pece. Ešte pred časom sa pochovávalo i bez spálenia tela, len sa mŕtvy nechal plávať po prúde. No veru, zaplávať si v Indii nepôjdem.
  • Tunajšia veria MHD, vlaky, jazdia do 12:30 v noci a potom až od 4:30. Iba pred pár mesiacmi zaviedli špeciálne vozne pre ženy, v ktorých býva ochrankár.
  • Od malička mám k cibuli, teda tej surovej, neveľmi pozitívny postoj. Tu som vyskúšal bhajiya (alebo aj pakoda), vyprážaná cibuľa, ktorá je úplne fantastická a keby sa dala, tak si ju dám aj vnútrožilne.
  • Sugarcane juice, nápoj z cukrovej trstiny, je skvelá mňamka a keby trstinka nemerala zo tri metre, aj by stálo za to si ju nasadiť v kvetináčiku na balkóne.
  • Ako sú u nás birmovky či prvé sväté prijímania príležitosťou na stretnutie a oslavu, u hinduistov funguje na tento účel pooja, 2-3 hodinový rituál obetovania. Po ňom sa pozve kňaz a celá rodina, priateľa na oslavu.
  • V Brazílii je vo februári karneval, a tak sa obchodníci rozhodli, že im sviatok sv. Valentína v tento mesiac netreba. Namiesto februára si ho preto "presunuli" na jún, keď nie je žiadny festival, ktorý by rozhýbal obchody.
  • Sir-ji [dži] alebo akékoľvek oslovenie či meno, ku ktorému sa pridá -ji vyjadruje buď rešpekt alebo ak sa nevhodne vysloví, povýšenecký prístup.
  • Predajni kurčiat sa vraví HSC (Hen Slaughterhouse Center - Centrum masakrovania kurčiat).

Víkend II

Pri poslednej návšteve nám nevyšla cesta do horského strediska Matheran, a tak v tento môj posledný víkend sme sa odhodlali. Matheran leží cca tri hodky cesty od Mumbai, vyrazili sme radšej už o piatej ráno, aby sme uvideli čo najviac. Prvé čo som si po ceste poznačil bol spôsob tankovania nášho šoféra. Na konci tankovania rozhúpal auto, lebo ako tvrdil, iba tak sa benzín dostane do všetkých zákutí nádrže.
Priamo do horského strediska sa dá dvoma spôsobmi. Buď ako my sa vyviezť autom (20 min) po ceste pripomínajúcu tú na Branisko (len užšiu a rozbitejšiu), alebo si z mesta pod horou zobrať toy train / hračkársky vlak, ktorý vás tam vyvezie za 3 hodiny.  Neviem prečo sa tak volá, je to vlak bežnej veľkosti. Do kopca sa hrozitánsky vlečie a to dokonca tak pomaly, že ho predbiehajú aj nehybné predmety.
Z parkoviska, kde už čakajú nie priateľsky naladené opice je to ešte pol hodka do mierneho kopca. 
Horské stredisko tvorí dedinka s obchodíkmi plnými strašných somarín, ale takmer žiadnym véckom (jedno, ktoré vás popri ceste ovanie sú záchody, popri ktorých tie vo filme Trainspotting, boli luxusným sociálnym zariadením) a spolu 500 koní, ktorých majitelia čakajú  na to, aby turistov povozili po vyhliadkach. Koníky sú krásne, vraj veľa z nich sem prichádza po skončení svojej dostihovej kariéry.
Stredisko je navštevované po celý rok, aj počas monzúnovej sezóny. Vtedy je o to krajšie, že dažde umožňujú vzniknúť množstvu vodopádov a sýta zelená v tomto období musí byť úžasná.
Už sa stmievalo, keď sme zliezli z hôr a našli si hotel. Bol taký čudný, ale príliš nesmrdel, nebol v izbách hmyz a tak sme zostali.
Šoféra sme mali na celý víkend. Funguje to tu tak, že sa netreba starať ani o ubytko ani stravu. Pochopil som, že sú tu akési nepísané pravidlá, že dovolia šoférom prespať v rovnakom hoteli ako my, či kdesi na gauči alebo tiež izbe, to už neviem.
Apropos, náš šofér.
Vôbec sa neobťažoval s vypínaním diaľkových svetiel (to nikto) a svietia nimi vlastne stále. Je to hrozný bordel, bolia z toho oči a pasažieri sa po jazde cítia ako by ich celý čas ožarovali. Čo sa týka ciest, popri cestách nevidieť pätníky s odrazovými sklíčkami, namiesto nich sú na stromoch popri ceste pokreslené biele a červené pruhy, ktoré plnia ich funkciu.
V nedeľu nás v mestečku Kolad čakali kolegovia a spoločne sme šli raftovať na rieku Kundalika (pri takom názve rieky je škoda ho nespomenúť). Dve - tri hodky na vode boli skvelé, náročnosť bola primeraná našim skúsenostiam, iba stupeň WW2-WW3 náročnosti - so sedemmiestnej stupnice). Na pokojnejších úsekoch sme sa rôzne bavili, napríklad aj tým, že sme pádlovali v rytme, ktorý počítaním od jedna do desať udával vždy jeden z nás vo svojom materskom jazyku (plus japončine keďže kolega je zanietený karatista). Sem tam som namiesto čísla povedal nadávku a celkom som sa bavil, keď ju po mne následne 8 nič netušiacich spolupádlovateľov zopakovalo.
Rafting organizovali chalani, ktorí si pred pár rokmi po škole založili firmičku. Teraz už ponúkajú aj kayak (tiež sme skúsili), trek v horách, zipline a rôzne iné voľnočasové aktivity.
Úplne neplánovane sme po kayaku sme vyrazili do Murud Janjeera Fort, pevnosti, ktorú sme mali takmer po ceste späť do Mumbai. 
Ide o obrovská pevnosť v mori (pamätáte sa na pevnosť Boyard?), postavenú v 1490. Má dve studne, dve veľké nádrže na vodu, tá väčšia výlučne pre kráľa, menšia na kúpanie pre tých 500 rodín, ktoré v pevnosti žili. Fungovali v nej v pohode aj muslimovia aj hinduisti a aj keď zažili iba jednú poriadnu bitka (čo je stále o jednu viac ako Maginotova línia), bola najpríjemnejším prekvapením celého víkendu.

piatok, 14. februára 2014

Čože sa len prihodilo počas prvého indického pracovného týždňa

No, nie veľa.
Od rána do večera zatvorený v kancli. Cestou z práce k týpkovi na chai (fantastický indický čas, ktorý sa nedá u nás napodobiť - skúšal som priniesť v prášku) vídam rovnakú skupinku hrajúcu karty na korbe nákladiaku presne ako pred rokom. Spozoroval som však ďalšie veci, ktoré sa tu za rok od poslednej návštevy zmenili:


  1. Pribudlo viac semaforov. Nie vždy sa dodržiavajú, červená nikdy nie je dostatočne červená na to, aby sa na ňu nedalo prejsť križovatkou.
  2. Pribudli autobusové zastávky. Doteraz som vídaval, že sa naskakuje do idúceho busu (v tejto premávke idú aj tak slimačím tempom) a rovnako sa dopravný prostriedok opúšťa.
  3. Na uliciach, najmä hlavných ťahoch je menej špiny a odpadkov. Oveľa viac vidno zametačov, ktorí ulice upratujú.
Kolegovia nám rozprávali o absolútne spoľahlivej donáškovej službe, ktorú v Indii majú. Manželky navaria dopoludnia jedno, do 9:30 si ho služba vyzdvihne a pred dvanástou na obed jedlo doručia manželovi. Neuveriteľné je, že sú takí spoľahliví, že k omylu (doručenie kastrólika niekomu inému atď) dochádza raz za stotisíc (či milión?) raz (služba dostala certifikáciu Six Sigma, aj keď jej zamestnanci o tom čo to je nikdy predtým nepočuli). Vraj indická pošta, ktorá je zúfalá, by sa od nich mala učiť. 
Zaujímavý je koncept bývania (redevelopment). Ak si kúpite byt a investor sa o pár (cca 20) rokov rozhodne dom zbúrať (a postaviť väčší). Počas dvoch rokov, čo vás musí odsťahovať, kým dostavia, vám platí prenájom niekde inde a v novom baráku vám dá byt s dvojnásobne väčšou výmerou ako ste pôvodne mali.
Konečne som si urobil jasno v ročných obdobiach:

  • Február až marec je jar
  • Apríl až jún je leto
  • Júl až september prší
  • Október je také medzi obdobie
  • November až január je zima (teda ročné obdobie, nie že by teplota klesla pod 15 stupňov)

Aha a keď vás Ind zavolá na hotel, tak ešte nemusí mať postranné úmysly. Volajú tak reštauráciu.

Indiujem už tretí deň (popoludnie)

Až po týždni sa dostávam k tomu, aby som dopísal o ostatnom víkende. Je už dosť po polnoci, o štyri hodky vstávam, aby som sa strmhlav vrhol do ďalšieho víkendu, takže šup šup, nech to rýchlo dokončím. Fotodokumentáciu doložím neskôr.
Dozvedel som sa zase čosi viac o indických svadbách. Celá svadba trvá 5-6 dní, samotné hindu svadobné rituály trvajú na severe krajiny 6-7 hodín, kým na juhu len 2-3 hodky. V prípade kresťanov je táto doba kratšia.
Platí, že strýko ženícha (alebo nevesty?) musí celej rodine (50+ ľudí) kúpiť oblečenie, takže ak uvidíte počas indickej svadby pána s veľa vrecami šatstva, bude to strýco.
Na odpadkových košoch možno vidieť nápisy: I am dustbin, use me / Som odpadkový kôš, použi ma.
Niektorí muži si pestujú chlpy na ušiach a už som videl pár exemplárov, z ktorých by sa dali aj copy zapletať.

Späť k nedeli.
Poobede (nie, že by sme nejaký obed mali, to používam iba označenie časového intervalu) sme šli do môjho obľúbeného (majú tam dobrú Pepsi a zistil som u seba ávislosť na kolových nápojoch) Sanjay Ghandi National Parku, pralesa uprostred Mumbai. Tentoraz sme nešli na tigrie a levie safari (bolo už neskoro), ale zamierili do Kanheri caves / Jaskýň Kanheri. Úžasné miesto. Ujal sa nás ujo sekuriťák postávajúci pri jednej zo 109 jaskýň a začal nám robiť sprievodcu. To čo nám narozprával a teraz popíšem berte s rezervou, párkrát sme ho prichytili ako si protirečí, preto všetko berte ako Vraj... 
Vraj zo 109 jaskýň, ktoré boli údajne vytvorené 600 rokov pred Kristom (a obývané až kým sa neobjavili Portugalci a ľudí odtiaľ vyhnali), sa vo väčšine bývalo, iba v siedmych z nich sú nejaké sochy a slúžili ako spoločenské miestnosti. Spolu vraj komplex obývalo 10.000 ľudí. Toto číslo vôbec nesedí s tým, že v každej z miestností bývalo vraj 5-6 ľudí, ale čo tam potom. Jedna z jaskýň hostila jednu z mála škôl v Indii v tých časoch. Študovali v nej už desaťročné deti, ktoré boli predurčené stať sa mníchmi. Toto vôbec nesedí s tým, čo vravel ochrankár o minútu neskôr. Vtedy tvrdil, že mníchmi sa mohli stať muži, ktorý mali rodiny. Aby sa mníchmi stali, rodín sa museli vzdať.
Jaskyne sú v rámci kopca (z jeho vrcholu vidno jazero Tulsi, zásobáreň vody pre Mumbai), do ktorého sú vytesané v troch úrovniach (vytesávanie do tvrdej skaly trvalo 200 rokov), vedie k nim 200 schodov a celý komplex je 2 km dlhý. Každá z jaskýň má pred vchodom jamu na zachytávanie dažďovej vody (tá sa nepila, bola iba úžitková).
Ako sme sa prechádzali v areáli, vyrušili sme dvoch zaľúbencov pri bozkávaní. Náš samozvaný sprievodca vravel, že za bozkávanie v budhistickom chráme je pokuta 5000Rs (cca 80EUR) a tri mesiace väzenia.
Krátke odbočenie. V mytológii má každý z bohov okrem fyzickej podoby (napr. bohyňa Khali má telo človeka a hlavu tigra, zobrazuje sa sediaca s telom muža, ktorému vyjedá vnútornosti, na kolenách) aj svoj symbol (Shiva má shivelink, 11 hláv Budhu má symbol stupa - pozrite na obrázku), oboje sa uctievajú rovnako.
Po jaskyniach sme vyrazili na cestu naprieč celým mestom do časti Juho, pozrieť si západ slnka nad Arabským morom priamo z pláže. Cestou sme videli na ulici obrovský dav, v Európe by to znamenalo aspoň demonštráciu, tu sa ľudia zhromažďovali pred domov známeho herca (hral vraj v Milionárovi z chatrče, nevidel som), ktorý o tom čase zvykne vyjsť na balkón pozdraviť fanúšikov.
Na pláži, na ktorej sme odhadli 40.000 ľudí (tak 1,5 Pohody) bolo okrem množstva ľudí asi tisíc predavačov ovocia, grilovanej kukurice (mňam, najlepšia čo som kedy jedol), žobrajúcich detí, tetovačov (jasné, že rovnakou ihlou všetkých záujemcov) a kopy odpadkov.
Počas dňa sa ma dva razy spýtali, či si ma môžu odfotiť. Či si ma tiež s dákym bollywoodskym junákom nepomýlili.

nedeľa, 9. februára 2014

Indiujem už tretí deň (ráno)

Koniec prvého indického víkendu.
Mal som dve možnosti, zostať na hoteli, oddychovať, pripravovať sa na zajtra a tak sa poflakovať, alebo sa vrhnúť do víru možností, ktoré táto krajina ponúka. Už jednoduchšie rozhodovanie som nemohol mať. 
O ôsmej sme si s kolegovcami posadali, teda skôr natlačili sa, do taxíka a vyrazili za Mumbai do nedávno postavenej Global Vipassana Pagoda. Je to miesto meditácií, pokoja a ticha. Teda bolo by, pokiaľ by v tesnej blízkosti nebol Essel World, jeden z dvoch mumbajských zábavných parkov, z ktorého sa výskot obyvateľstva na atrakciách veselo rozliehal naširoko. A tiež pokoju nepridáva, že areál sa neustále dokončuje (okolo hlavnej budovy sú ešte dve menšie, záhrada, 20 tonová Budhova socha, zvon a gong, každý vážiaci 13 ton). Základný kameň v roku 1997, v roku 2009 vztýčili pagodu a ešte odhadujú tri roky na dokončovacie práce) a tak kladivá a vŕtačky počujete ešte aj počas bezplatnej desaťminútovej lekcie meditovania (tak dobre som zaspával, keď zrazu lekcia skončila). Ide o najväčšiu kupolu na svete bez podporných stĺpov a bez použitia čo len gramu cementu, železa či piesku. Stabilitu (a odolnosť voči zemetraseniu do 8,5 stupňa) zabezpečuje rafinované uloženie kameňov, ktoré dóm tvoria. Životnosť je odhadovaná na 2000 rokov.
Vrch pagôdky sa mi už sem napchať nepodarilo
Na vrchole 90 metrovej pagôdky (30 poschodová budova) je umiestnená 110 kilová "klietka" so 400 zvonmi a krištálmi, ktoré sa starajú o to, aby doširoka svietila. V noci má na starosti svietenie namiesto slnka optický kábel, ktorý do nej vedie.
Pagoda je replikou, jej predloha sa nachádza v Barme (originál je o meter a kúsok vyšší). Barma, spolu s Thajskom a Srí Lankou boli najväčšími prispievateľmi na budovanie stavby. Srí Lanka darovala Budhove pozostatky, ktoré sú teraz uložené v jej veži, Barma Budhovu sochu.
V celom okolopagodovom areáli platí príkaz separácie mužov a žien. 
Aby ste sa dostali dovnútra pagody (kam sa okrem vás zmestí ďalších 8000 ľudí), je potrebné absolvovať bezplatný meditačný kurz (nielen tu, ale v ktorejkoľvek ich "pobočke" vo svete). Heslom je Poorest person in the world can learn the technique and live happy life / "Aj najchudobnejší človek na svete si môžete osvojiť techniku a žiť šťastný život". Počas kurzu za 10 dní jeho trvania nesmiete prehovoriť ani slovo, rozprávať sa môžete iba so svojim vnútrom. Aj keď sa to zdá nepravdepodobné, kurz úspešne absolvujú aj ženy. 
Meditačná technika, ktorú vyučujú je vraj 2500 rokov stará, na 2000 rokov sa "stratila", iba v Barme ju počas tohto obdobia udržiavala malá skupinka a od 1959 sa opäť začala rozširovať v Indii.
Technika nenasleduje žiadne náboženstvo, nasleduje iba zákony prírody, tvrdí, že nás tvorí telo, myseľ a podvedomie a je založená na troch lekciách:
  1. Ovládanie mysle
  2. Videnie so zavretými očami (očistenie nášho podvedomia, ktoré nám umožní žiť šťastný život a mať pokojnú myseľ)
  3. Láska, dobrota a priateľstvo
Je pol druhej v noci, o pár hodín vstávam, doplním fotky a dopíšem čoskoro (ešte som nestihol dokončiť ani len celé ráno)...

sobota, 8. februára 2014

India 2014, deň druhý

Včera som nespomenul, že pri vjazde do hotela som videl na stole spať chlapíka zakrytého dekou. Nemal som dôvod to písať, lebo tu po zemi na uliciach vidno len tak plachietkou prikrytých ľudí často. Čo mi to pripomenulo je, že dnes na tom istom mieste, na tom istom stole, veselo zabíjali a porcovali kurence. 
Za ten rok čo som tu nebol sa toho veľa zmenilo, konkrétne popribúdalo:

  • dva (naozaj som viac nenapočítal) odpadkové koše (inak zostal úplne rovnaký neporiadok po uliciach),
  • veľkoplošné odkazy od mumbajskej polície vodičom, aby nechlastali za volantom (Don't drink and DrIvE). Je mi to čudné, lebo som tu ešte nikdy nevidel na ulici niekoho opitého. Kolegyňa bola tento týždeň na tradičnej svadbe (musela odísť už skôr, tak sa zdržala iba tri dni) a ako je tu zvykom, napriek tomu, že sa nepil vôbec alkohol, všetci sa perfektne bavili. U nás by sme sa do takéhoto abstinentského experimentu asi nepustili.
  • tabule Green Mumbai = Beautiful Mumbai / Zelený Mumbaj = Nádherný Mumbaj. Zrejme od magistrátu. Výsledok som zatiaľ nepostrehol žiadny.
Okrem týchto troch vecí si to tu fičí pekne po starom.

Všimli ste si už u nás niekde tabuľky "Nebagrovať" (na zabránenie poškodeniu potrubia pri náhodnom výkope). Tu šli ešte ďalej a majú tabuľky Dial before digging / "Kým začneš kopať, zavolaj" aj s telefónnym číslom.
Dnes sa mi ktosi snažil čosi povedať a myslel som, že to na mňa skúša v hindi, ale nie, bola to vraj angličtina. Nerozumel som ani slovo. 
Od pondelka budem v práci a to už pred jedenástou v noci sa na tmu Božiu nedostanem (ako inak mám povedať na svetlo Božie, keď to je v noci?), tak som sa dnes snažil postíhať všetky resty, ktoré som za ten rok mal:
  • veľa jesť indických mňamiek (za 5EUR som mal obed, ktorý pozostával z 28 rôznych jedál, ktoré som si mohol dávať v ľubovoľnom množstve a veruže som to i poctivo robil),
  • piť chai a mango lassi, dva najlepšie drinky na svete,
  • nechať si obhrýzť nôžky tými malými šikovnými rybičkami,
  • povoziť sa rikšou,
  • nechať si v holičstve urobiť masáž hlavy,
  • skočiť na celkovú masáž,
  • a kuknúť čo také by sa hodilo dovliecť z indických obchodov.
Nestihol som síce všetko, no ale veď aj zajtra je deň. 
Neplánovane som vyskúšal prvý raz šťavu z cukrovej trstiny a určite to patrí do prvej desiatky najlepších nápojov čo som kedy pil.
Toto nie je žiadny chrám, ale benzínka v tvare lotosového kvetu
Rovnako nečakane sme boli v dvoch chrámoch.
Prvý z nich bol typický hindu. Kolegyňa mi tam porozprávala o rôznych bohoch. Napríklad to, že ich náboženstvo je veľmi flexibilné, môžete uctievať koho chcete z celého radu božstiev, podľa toho, kto vám je blízky. Veľa ľudí uctieva boha Baladži, je to vraj "najbohatší" boh. Traduje sa, že splní akékoľvek prianie a tak mu Indovia prispievajú v milodaroch veľa peňazí. Vraví sa mu tiež Lord of Saturday / boh Soboty. Práve na sobotu majú jeho fanúšikovia rôzne obmedzenia, ako zákaz jesť na večeru ryžu.
Kolegyňa inému bohovi obetovala aj za nášho Pipina. Nie peniaze, ale banány a malý kokosový orech. Výborná vec je, že po rituály obetovania je treba dané veci aj zjesť. Oboje bolo super.

Zaujímavé je, že majú aj ženské bohyne, ktoré uctievajú aj muži, no už si túto úctu neprenášajú domov a postavenie žien v Indii je ... veď sledujeme všetci správy.

Druhý chrám patril skupinke Hari Krišna, bolo v ňom veľa mníchov, ktorých vídavame sem tam i nás, v typickom oranžovom oblečení. Boli tam však aj mladí chalani v žltých oblečkoch, to predpokladám je pre novicov a tiež v bielych šatách, kto si tie dáva som však identifikovať nevedel. Uctievajú boha, ktorý je považovaný za najväčšieho pohoďáka (s heslom Have fun!). 
Súčasťou každého chrámu, ktorý mnísi prevádzkujú je hotel. Dokonca tu, priamo z hotelovej lobby cez sklenú stenu vidieť priamo dovnútra. Ak si u mníchov zaplatíte ročné členské, máte možnosť v ktoromkoľvek z týchto hotelov prespať.

Mnísi sú tu známi tým, že sa venujú sociálnej práci, pomoci starším, deťom či voľne sa potulujúcim kravám. Budujú pre ne farmy, podobne ako u nás, len ich majú iba na mlieko, nie neskôr na cestu na jatky.
V podzemí chrámu je super cukráreň, ledva som sa odtiaľ dostal pri tých všetkých lákadlách. Súčasťou komplexu je i reštaurácia, tú som neskúsil, lebo tam treba byť úplne ticho. Len na ponaberať (vraj z výborných vegetaríánskych jedál), zjesť a vypadnúť. Teším sa na zajtra, ideme pozrieť dáky kláštor.

piatok, 7. februára 2014

India, India, kdeže si mi bola...

Pred chvíľkou som pristál v opäť (po roku a kúsok) v Mumbai! Huráááá!
Počas letu som stihol pozrieť tri filmy:

  1. Escape plan - celkom pozerateľnú vec so Švarcíkom a Stallonem,
  2. Malevita - celkom fajn mafiánsku komédiu s De Nirom, 
  3. About time - romantickú komédiu o cestovaní v čase, veľmi, veľmi príjemný filmík od režiséra Love Actually, dokonca v ňom hrá i Uncle Billy, odporúčam zhliadnuť.

Bol som zvedavý, či znova po prílete sa budú moje čuchové bunky dva týždne spamätávať z typického smradu, ale nie, už boli zrejme potvorky pripravené. O polnoci tu je príjemných vlhkých 24 stupňov, komplet spotený budete v neklimatizovanom priestore do 15 minút. 
Predpokladal som, že už bude hotové nové letisko, ktoré mali už pred rokom slušne rozostavané (naozaj krásna budova), ale otvárať sa má až 15teho februára. To znamená, že si ho obkukám aspoň cestou späť. 
Po prílete sa inak nenechajte nachytať, určite sa nepostavte do radu na Prepaid taxi, ale všimnite si nenápadnú búdku MERU taxi, kde si vozítko objednajte. Cena bude menej ako polovičná.
Peniaze si vymeňte hneď v prvej zmenárni, ktorú uvidíte v hale, napriek dlhšiemu čakaniu, tá o pár metrov za ňou má už horší kurz.
Pred mumbajským termínálom
Nezabudnite si pred cestou poznačiť telefónne číslo do vášho hotela (adresa tu až tak veľa neznamená), aj keď taxikár povie, že vie kde to je, samozrejme nevie a to číslo si po chvíľke cesty, keď už pre vás niet návratu, vypýta.
Ako som tak cestou do hotela (cestu k nemu som už od jednej estakády spoznal) počúval typické trúbenie rikší (kto prvý zatrúbi, má prednosť) a sledoval desiatky psov popri cestách, tiež mi ujo vodič spríjemňoval jazdu nádherným chrchlotom a ťahaním sopla až z päty. Elegatne sa ho následne zbavoval rokmi zdokonaleným vypľutím. Aspoň, že to nešupol niekam do auta, ale otvoril si cestu a potešil ním povrch mumbajských ulíc.
Kúsok na diaľnici pred hotelom bol jeden z mnohých festivalov, tentoraz moslimský, veselo sa pri farebne blikotajúcom alegorickom voze (a kúsok od dodávky, z ktorej vám predajú benzín) tancovalo do polovice cesty.
Dnes, len čo sa vyspím ma čaká bohatý program, musím veľa jesť roti a parathas a piť chai a poskúšať všetky ostatné mňamky, ktoré tu navôkol lákajú. I will keep you updated.

Poznámka autora:
Ešte stále som nezosmolil žiadny článok o Rumunsku, v ktorom som doteraz strávil už desať týždňov, lebo okrem

  1. toho, že väčšinu áut tvorí Dacia Logan, jedno z najškaredších áut na svete,
  2. majú fialovo-biele električky, ktoré sú naozaj, ale naozaj dosť hnusné,
  3. a na každej ulici viete nájsť aj zo päť zmenární a aspoň tri pohrebníctva,
nie je veľa toho, čo by nás ako rovnako post-socíkovských východoeurópanov zaujalo.

pondelok, 20. januára 2014

Paríž (a tentoraz ani slovo o nejakých pamiatkach)

Tak za tie dva mesiace čo som v Rumunsku som nezozbieral dosť materiálu na jediný post a stačí mi prísť do Paríža a voilá.
Minulý týždeň som sa dozvedel, že musím na centrálu na dôležité stretnutie a keby som si pri objednávaní letenky nezamenil čas príletu s časom odletu (na hlavu som), ani by som to dnes nezažil. 
Moja chybička znamenala, že už pri vystúpení z lietadla na Charles de Gaulle som mal meškanie a vedel, že sakra, tak toto stihnem len ak sa stane zázrak.

Stal.

Z letiska na centrálu to je bežne taxíkom 45 minút, samozrejme (ako inak) som dorazil v čase pravidelnej zápchy, kedy je to aspoň dvojnásobok.
Pri východe z letiskovej haly ma zúfalého (bol som ľahká obeť) odchytil taxikár a ponúkol, že ma do mojej destinácie zavezie za pol hodku. Jasne, že som súhlasil, bez toho aby som vedel ako to chce urobiť.


Jeho taxíkom bola totiž motorka (vraj zima-nezima, fičí tak dovtedy, kým nenasneží, tohtoročná zima mu určite robí radosť).
Nikdy som fanúšikom tohto dopravného prostriedku nebol a okrem svojej Babety a Jawa 350 počas vodičáku (trápenie) som na žiadnej ani nesedel. 
Chlapík z útrob svojho stroja vytiahol dve prilby, koženú bundu, aby som to v teple prežil, naložil kamsi môj ruksak, na vrch priviazal kufrík, usadil ma, prikryl kožušinou (mal som pocit ako kňažná na saniach v ruskej zime) a odfrčal. 
Najlepšia jazda akú som kedy zažil (vzhľadom na to, že stále porovnávam len s Babetou a tou spomínanou Jawou, tak to nie je ani ťažké uveriť)! Wow! Skvelý pocit, chalanisko si to miestami fičal 120km/h, predieral sa pomedzi autá a hlavne stihol to!
Nuž teraz je už len otázka, keď si tiež niečo také kúpim, nevyhodí ma Panička z domu? :)

pondelok, 4. novembra 2013

Krajina nalešnikov

Donedávna som si pod Poľskom predstavoval: 
  • veľkú krajinu s krowkami na každom rohu, 
  • trhmi v Zakopanom,
  • rozbitými cestami, 
  • jazykom, v ktorom naše hladať znie veľmi smiešne, 
  • vysokými domami s plechovými strechami (chápem, že kvôli dani sa snažili ťahať stavby do výšky, ale naozaj museli byť také škaredé?),
  • a suseda, s ktorým okrem sem tam škandálov s konským mäsom a naťahovaním sa o názov bryndza, máme naj bezproblémovejšie spolužitie (našťastie nikto si už nepamätá na ozbrojený konflikt o územie okolo Kežmarku po druhej svetovej vojne).
Za posledné týždne, ktoré sme tu s Paničkou a Pipinom strávili, vidím už krajinu inak a stal som sa jej veľkým fanúšikom. Vidieť ako sa Poľsko rozvíja, stavajú sa diaľnice, buduje infraštruktúra, neorientujú sa iba na získavanie manuálnej práce ako je naša špecialita a nielen slovne (ako u nás) podporujú znalostnú ekonomiku (mnohé IT firmy sme sťahujú veľkú časť európskej prevádzky, kvôli vzdelaným ľuďom s dobrými znalosťami jazykov).

Okrem pozitív tu však vidím aj dve veľké negatíva.


Rýchlostné cesty sú tu na porazenie. Každých 100 metrov je semafor. Teda možno to nie sú rýchlostné cesty, ale mne tak pripadajú a pokiaľ ma poľskí policajti nepresvedčia o opaku, tak sa ich tak budem snažiť využívať. Sem tam sme sa dostali i na klasickú diaľnicu (kde sa legálne dá ísť 140 km/hod), platí sa na nich mýto a často vás na nich spomalí obmedzenie rýchlosti na 70 km/hod, po ktorom sa zboku napája bočná cesta (čo je toto za výmysel?).

Druhá vec na šľaktrafenie sú ulice s mačacími hlami. Sú všade, až mi to pripadá, že tu nemajú asfalt. Aj keď nenosím lodičky, malý Pipin je v kočiari po prechádzke chudiatko celý vytrasený.

To je z negatív nateraz všetko.

Naša firma má pobočku v meste Bydgoszcz na severe Poľska, len 170 km od pobrežia Baltického mora. Mesto je veľké asi ako Bratislava, jeho centrom tečie kanál, v ktorom sa v lete premáva vodné taxi a takto na jeseň sú okolo neho príjemné prechádzky. Mesto prechádza 18ty poludník, je tu kopa skvelých reštík, dva výborné zmrzlinárne (Sowa a Grycan) a tým zoznam pozitív môžeme uzavrieť.


Naša obľúbená reštika "52", nielen americky vyzerá, ale všetko rovnako dobre ako v US chutí.
V meste sú skutočne krásne parky
Bydgošský kanál
Do Bydgoszcz sa dá dostať lietadlom, no treba prestupovať vo Varšave a aj spolu s cestou na Schwechat a všetkým tým čakaním trvá cesta okolo osem hodín, pár krát som si vyskúšal a keď sme sa jeden týždeň rozhodli, že sem pôjdeme všetci traja, lietadlo sme zavrhli a nechali si Googlom navrhnúť najrýchlejšiu cestu autom.

No, napriek optimistickému odhadu chlapcov z Mountain View cesta so šesťmesačným Pipinom netrvala 8 hodiek, ale 12. Cesta tam prebehla výborne, dáko som netrafil na Čadcu, takže do Makova som sa dostal cez rôzne cesty-necesty, aspoň sme však videli krásne lesy a nádherné Beskydy, kam sa chceme určite vrátiť. V celom Poľsku muselo byť hrozne veľa hríbov, lebo popri ceste sme videli nielen parkovať desiatky áut, ale tiež videli množstvo týpkov predávajúcich košíky svojich úlovkov. Cesta späť už nebola až takým plain sailing, pretože nášmu inžinierikovi malému sa práve dral prvý zúbok.

Keď už sme zvládli tých 800 kilákov, nestačilo nám a jeden z víkendov sa na odporúčanie poľských kolegov vybrali do neďalekých Gdaňsk a Toruň.

Gdaňsk nie je len miestom, kde začínala Solidarita (aj keď je vám tento fakt často pripomínaný, dokonca môžete ísť aj na prehliadku mesta Po stopách Solidarity), ale tiež významný prístav a vôbec, nádherné mesto, ktoré určite stojí za návštevu. Centrum so svojou architektúrou pripomína skôr centrum Amsterdamu či Kodane než Poľsko a na prvý pohľad sme sa doň zaľúbili.


Dluga ulica v Gdaňsku
V Gdaňsku sme v parčíku objavili sochu Svätopluka (tak asi nebol len slovenským kráľom ako je teraz populárne tvrdiť), nebol však na koni s masívnymi vajčiskami ako na bratislavskom hrade, tak nám nestál ani za fotku.
V sobotu, kedy sme sa do Gdaňsku vydali, práve prebiehala na nábreží akcia, ktorej zmysel nám ušiel, no prejavovala sa tak, že z každej plachetnice, ktorá tam bola posádka hulákala, púšťala hlasno hudbu a strieľali z dela. Pipin je z tohto preľaknutý snáď ešte i teraz.
Čo si nenechajte ujsť je múzeum jantáru a tiež navštívte najvyšší tehlový kostol v Európe (tehlové budovy, ktorých je tu požehnane, som prvých niekoľko týždňov nedokázal oceniť, pretože mi všetky pripomínali tie tehlové baraky v Auschwitz). 
Nábrežie v Gdaňsku
Na skok od Bydgoszcz je mesto Toruň, ktoré nám miestny odporúčali navštíviť. Je rodiskom Kopernika, na pár dní počas ruskej kampane sa v ňom zastavil i Napoleon, tak čo sme horší? Toruň je známa perníkmi a pirohmi, napriek tomu, že sme pyšní na svoj status gastroturistov sme nevyskúšali ani jedno.
Námorná mína, len tak voľne v parčíku pohodená

štvrtok, 18. júla 2013

Red rock

Napriek tomu, že to máme z domu na skok, až pred pár dňami sme sa prvý raz dostali na hrad Červený kameň. Len o pár dní sme sa minuli s Jarkom Nohavicom, ktorý tu koncertoval štvrtého júla. Bol to krásny výlet.
Nádvorie (pohľad na najmenšiu, severnú baštu)
ČK (po nemecky Rotenstein) je posledným hradom na západnom Slovensku so zachovanými baštami. Na kopčeku, kde sa nachádza už od 13. storočia, stála dáka búdka a keďže bola postavená z kameňa sfarbeného do červena, tak jej prischol i názov. Fugerovci, ktorí v Bystrici ťažili kovy, si v 16. storočí na mieste pôvodnej chajdy postavili (v súčasnej terminológii) logistické centrum. Miesto na prekládku tovaru smerujúceho ďalej do Európy. Cieľom bolo postaviť ho ani nie príliš ďaleko od obchodných ciest, no ani príliš blízko veľkých miest, aby prípadní dobyvatelia nemali ako pokušenie "zastaviť sa".
Z dvoch možných prehliadok sme si vybrali tú po podzemí, na staré obrazy a izby sa prídeme pozrieť niekedy neskôr. 
Hrad má štyri okrúhle veže. Stavali ich postupne a na každej sa čosi naučili. Ako teoretický základ pri stavbe im slúžili práce Albrechta Durera, ale teória nie je všetko, ako dobre vieme. Verím, že pri piatej, šiestej veži, pokiaľ by stáli, by to mali už dokonale zmáknuté.
Aktuálne hrad nie je príliš dobre postavený, sú tam slepé miesta, z ktorých by sa dal ľahko napadnúť alebo vyhodiť do vzduchu.
Pod celým hradom sú obrovské pivnice (skladové priestory), v jednej z nich je studňa s hĺbkou 140 m (110 metrov po povrch vody), ak do nej hodíte mincu, padá 11 sekúnd.  
Podzemie
Medzi vežami sú kazematy, chodby v až 6 metrov širokých múroch. O bezpečnosť sa staralo 24 SBSkárov (strelcov), ktorí by strieľali z nohavicových strielní (neviem, aké to sú, ale kvôli tomu Jarkovi som si to zapamätal). Vravím, ktorý by strieľali ... lenže nestrieľali, lebo hrad nik nenapadol. V jednej časti podzemia je čosi, o čom sa doteraz archeológovia sporia, na čo to slúžilo. Na prvý pohľad to vyzerá ako pec na pizzu, iná teória vraví, že cez momentálne už neexistujúci komín do tejto časti padali výsledky z toalety a odtiaľ ich vyhadzovali von. To sa však zdá ako pekná haluz, pretože všetky ostatné vécka na hrade majú výpusty priamo do hradnej priekopy (a je to jasné, prečo sa nik neodvážil hrad napadnúť).
Pri stavbe používali aj šedú bridlicu, takže z jeho charakteristickej farby už toho veľa nezostalo.
V hrade nebola oficiálna väznica (predsa ale mali tmavú komôrku s potkanmi pre neprispôsobivých) a jediné mreže, ktoré v ňom uvidíte, si dovliekli filmári, ktorí si podzemie obľúbili. Napríklad aj na natáčanie Frankensteina začiatkom minulého storočia. Po Fugerovcoch hrad prebrali Pálfiovci a ako oni zvykli, tiež ho trošinka prebudovali.
V hradnom areáli sú sokoliari a aj keď sme ich videli už mnohokrát, radi sme sa opäť stavili pozrieť na lietajúce vtáčiky. Dozvedeli sme sa, ako veľmi sa mýlime, keď zlé matky označujeme ako krkavčia mať. Krkavce, okrem toho, že sú veľmi inteligentné, dokážu dokonca napodobňovať zvuky, podobne ako papagáje, prípadne sa uraziť, sú tiež výborní rodičia.
Súčasné dravce na Slovensku vraj dosť lenivejú. Neobťažujú sa toľko lovením, len čakajú na zdochliny pri cestách (a často sa takto stávajú zdochlinami sami).
Každý dravec, ktorého mládežníci mali, mal na nohe zelený štítok s adresou, aby ho prípadný nálezca mohol vrátiť. Počas roka im ich takto odletí zopár... Slečna, ktorá uvádzala show, sa odpovedi na otázku, koľko im ich zvykne uletieť, s úsmevom vyhla.
Asi južná veža
Keď už sme sa pohybovali o okolí Modry, tiež sme sa dozvedeli čosi o tradičnej modranskej keramikeHabáni, ktorí prišli do oblasti v 1883, tu založili keramikársky cech a zaviedli bielu glazúru, ktorá sa dovtedy na Slovensku nerobila. Používali všetky možné farby okrem červenej. Údajne z náboženských dôvodov, no skôr sa zdá, že kvôli cene (bola príliš drahá, lebo ako prímes mávala zlato). Medzi tradičné vzory patrili vinohradnícke motívy a tá keramika s čisto modrými vzormi (prípadne teraz už i zelená) nemá s tradíciami nič spoločné, vznikla iba ako z núdze cnosť. Keďže veľa keramiky za socíku šlo do Ruska, aby tradičnú keramiku ozvláštnili, popri tradičných farebných vzoroch pridali aj tú čisto modrú.

RW

Včera sme si odskočili do Viedne na koncert. Pol roka vopred sme sa tešili, pretože Robbie Fucking Williams (ako sa sám hneď v úvode predstavil) je náš favorit. Môj najmä potom, ako som počul jeho verziu sinatrovského My Way, na ktorú si sem-tam s Paničkou doma zatancujeme (snáď nás nikto za oknom nesleduje).
Krieau štadión pri Prátri
Chceli sme sa vyhnúť predskokanom, ktorí nás pravidelne dokážu znudiť do zbesnenia, takže aj keď štadión otvárali o 17:00, z domu sme vyrazili až po siedmej. Niekde sme zaparkovali a šli hľadať štadión. Hudbu bolo počuť už z diaľky, takže stačilo ísť za hlukom. Pre istotu sme sa spýtali policajta na priľahlej ulici, ako sa tam dostaneme. Ochotne poradil a na našu otázku, či sme si tiež mali kúpiť parkovací lístok, sa len pousmial a povedal, že dnes je náš šťastný deň, pretože ulicu s našou káričkou už kontroloval a tak sme to zvládli bez pokuty.
Robbie tam už kdesi pobehuje...
Robko začal okolo deviatej večer. Možno jeho nástup nebol taký efektný ako prílet Michaela Jacksona na svoje pražské vystúpenie vrtuľníkom pred pár rokmi, ale aj tak mal slušnú odvahu spustiť sa zo samého vrchu pódia na kladke. V ruke mal prvú časť vystúpenia mikrofón na asi metrovej paličke, ktorý akoby z oka vypadol tomu, čo používal Fredy Mercury. A k šoumenstvu práve tohto pána mal aj najbližšie.  
Aj tentoraz si z davu vybral fanúšičku (Slovenku Teri), ktorú vytiahol na pódium pred (ako vravel) 16-tisícový dav a spieval "len pre ňu".

Možno tento koncert nebol taká odpadávačka ako zážitok na Prodigy na Pohode pred pár rokmi, kde hudobnú kulisu tvorili "besniace živly", prichádzajúca búrka a blesky, no i tak podobnú návštevu i vám odporúčame (kedže naposledy bol na šnúre v 2006, tak nabudúce to bude ktovie kedy, v 2020?).

streda, 3. júla 2013

Nuda a wafle

Cez víkend sme dopriali zmenu (oproti vyspávaniu na hoteli po ťažkom týždni) a odskočili si do Belgicka. Tu z Frankfurtu je to lietadlom na skok. Keďže sme boli výprava zložená z človeka z východnej Európy a mojich dvoch indických kolegov, lietadlo nevyšlo a zvolili  sme dopravný prostriedok pre chudobných, autobus.

Do Bruselu sme dolámaní prišli o šiestej ráno. Zvonku stanice spali bezdomovci a páchlo to močom. To však nebolo žiadne prekvapenie, veď nakoniec Brusel je známy tým, že jeho najväčšia atrakcia je socha pošťatého (pardon za slovník) chlapčeka (už tam na tom rohu postáva pekne dlho, čo má dačo s mechúrom?).


Nečakali sme ani kým otvoria prvé toalety (to je belgická špecialita, otvárajú ich až o siedmej, dovtedy vás môže roztrhnúť) a nasadli na vlak do Gentu, program sme mali nabitý. 

Našťastie celá návšteva mesta trvala hodinu a pätnásť minút, tých pätnásť minút kvôli čakaniu na električku, ktorá nám ušlo pred nosom. Jedno pekné námestie, jeden hrad, kanál aký poznáme z Holandska, pár kostolov. Stráviť tam aj tú hodinu bolo až až.
Gent. Námestíčko. Nechceli nám dať ani raňajky, prišli sme priskoro.
Pamätám si z geografie, že Belgicko má najhustejšiu sieť železníc na svete. Táto informácia nemá žiadny význam v tomto texte, len som chcel pomachrovať, že si predsa len ešte čosi pamätám bez toho, aby som si to predtým musel zapísať.

Z Gentu sme sa rýchlo pratali preč, aby sme pokukali Brugy, mesto na ktoré sme mali dobré referencie. A naozaj, potvrdzujeme, Brugy sa oplatia. Žiadne Fíha či padanie do mdlôb, ale ak máte pár hodín čas, stoja za to.
Brugy. Odkedy som dostal od Paničky darček, ktorý vie robiť panoramatické fotky, neviem s tým prestať.
Jedným z lákadiel mesta je kostol so sochou Madona s dieťatkom od Michelangela, na Pietu sa však nachytá a keby nám neboli povedali, že Aha kuknite, slávna socha, dajte 2 EUR za pozretie, ani by sme si nevšimli.

Ako sme sa po príchode dozvedeli od predavača v jednom obchodíku, vystihli sme na Belgicko celkom dobé počasie, bola síce strašná zima, ale nepršalo úplne stále, ako vraj u nich zvykne.

Po pár hodinách v Brugách a absolvovaní povinných belgických waflí (tie vedia stáť od 1EUR, my sme sa klasicky turisticky odžubali a cvakli po 8,5EUR), sme už nasadli na vláčik do Antverp, kde nás čakal hotel.

Antverpy majú ako najväčšiu atrakciu (podľa TripAdvisor) práve vlakovú stanicu, no ako sme zistili, ani zvyšok nie je úplne na zahodenie a dá sa v meste stráviť aj pekná hodinka, dve. Pokiaľ chcete kupovať diamanty, ktorými je mesto známe, určite i viac.
Stanica v Antverpách zvnútra.
Najväčšie belgické zážitky ma ešte len čakali (nečakajte však nič "wow"). Prvým bola sushi reštika s pásom, z ktorého som si mohol brať čo som chcel (jasné, sú také i u nás, ale toto bolo po prvý raz čo som to vyskúšal) a hneď nasledovali dva ďalšie. Na rozdiel od Španielska a Nemecka, v Belgicku americké filmy nedabujú, ale uvádzajú s titulkami (jeden riadok vo francúzštine, pod ním v holandčine) a tak som konečne po pol roku mohol do kina. V kine (rovnako ako v Amerike)  zaplatíte za film a zostanete na toľko premietaní koľko chcete. Len u nás si poznajú Slovákov a preto kontrolujú lístky pred každou kinosálou. Takto som legálne videl nový Star Trek : Into the darkness (veľmi dobrý) a nového Supermuža, Man of steel. Ten sa tiež dal pozerať, ale už na mňa bolo tých výbuchov priveľa, tak som dopozeral s riadne ohučanou hlavou.
Radnica v Antverpách.
V Antverpách i Brugách počas víkendu poriadali triatlony, preto sa po meste motalo nezvyčajne veľa cyklistov. Aj som si vravel, že plávanie by mohli pokojne vynechať, aj tak tam stále prší a vody si na bajku užijú mládenci a dievčence dosť.

Belgicko je drahá krajina, za pohár obyčajnej vody nie je prekvapením zaplatiť 2EUR, za pol literku 4,5EUR. A takto je to so všetkým. Dokonca i pre nás drahé Nemecko je lacnejšie.

V nedeľu ráno po opustení Antverp sme sa vrátili do Bruselu a keďže v tom meste naozaj nie je čo, tak hodnú chvíľu pozerali na hlavnom námestí stretnutie zumba priaznivcov (prvé zumba podujatie priamo na námestí).
Zasa panoráma, tentoraz námestie v Bruseli. Viem, že fotka je otrasná, ale iba tréningom sa v tom fotení zlepším.
Busom cestou späť sme sa v Aachene (prvom meste na nemeckej strane hraníc), stali obeťou policajtov, ktorí kontrolovali pasy (myslel som si, že sme v Schengene a už takéto nefičí) a pred polnocou ukončili výlet späť vo Frankfurte.