pondelok 4. novembra 2013

Krajina nalešnikov

Donedávna som si pod Poľskom predstavoval: 
  • veľkú krajinu s krowkami na každom rohu, 
  • trhmi v Zakopanom,
  • rozbitými cestami, 
  • jazykom, v ktorom naše hladať znie veľmi smiešne, 
  • vysokými domami s plechovými strechami (chápem, že kvôli dani sa snažili ťahať stavby do výšky, ale naozaj museli byť také škaredé?),
  • a suseda, s ktorým okrem sem tam škandálov s konským mäsom a naťahovaním sa o názov bryndza, máme naj bezproblémovejšie spolužitie (našťastie nikto si už nepamätá na ozbrojený konflikt o územie okolo Kežmarku po druhej svetovej vojne).
Za posledné týždne, ktoré sme tu s Paničkou a Pipinom strávili, vidím už krajinu inak a stal som sa jej veľkým fanúšikom. Vidieť ako sa Poľsko rozvíja, stavajú sa diaľnice, buduje infraštruktúra, neorientujú sa iba na získavanie manuálnej práce ako je naša špecialita a nielen slovne (ako u nás) podporujú znalostnú ekonomiku (mnohé IT firmy sme sťahujú veľkú časť európskej prevádzky, kvôli vzdelaným ľuďom s dobrými znalosťami jazykov).

Okrem pozitív tu však vidím aj dve veľké negatíva.


Rýchlostné cesty sú tu na porazenie. Každých 100 metrov je semafor. Teda možno to nie sú rýchlostné cesty, ale mne tak pripadajú a pokiaľ ma poľskí policajti nepresvedčia o opaku, tak sa ich tak budem snažiť využívať. Sem tam sme sa dostali i na klasickú diaľnicu (kde sa legálne dá ísť 140 km/hod), platí sa na nich mýto a často vás na nich spomalí obmedzenie rýchlosti na 70 km/hod, po ktorom sa zboku napája bočná cesta (čo je toto za výmysel?).

Druhá vec na šľaktrafenie sú ulice s mačacími hlami. Sú všade, až mi to pripadá, že tu nemajú asfalt. Aj keď nenosím lodičky, malý Pipin je v kočiari po prechádzke chudiatko celý vytrasený.

To je z negatív nateraz všetko.

Naša firma má pobočku v meste Bydgoszcz na severe Poľska, len 170 km od pobrežia Baltického mora. Mesto je veľké asi ako Bratislava, jeho centrom tečie kanál, v ktorom sa v lete premáva vodné taxi a takto na jeseň sú okolo neho príjemné prechádzky. Mesto prechádza 18ty poludník, je tu kopa skvelých reštík, dva výborné zmrzlinárne (Sowa a Grycan) a tým zoznam pozitív môžeme uzavrieť.


Naša obľúbená reštika "52", nielen americky vyzerá, ale všetko rovnako dobre ako v US chutí.
V meste sú skutočne krásne parky
Bydgošský kanál
Do Bydgoszcz sa dá dostať lietadlom, no treba prestupovať vo Varšave a aj spolu s cestou na Schwechat a všetkým tým čakaním trvá cesta okolo osem hodín, pár krát som si vyskúšal a keď sme sa jeden týždeň rozhodli, že sem pôjdeme všetci traja, lietadlo sme zavrhli a nechali si Googlom navrhnúť najrýchlejšiu cestu autom.

No, napriek optimistickému odhadu chlapcov z Mountain View cesta so šesťmesačným Pipinom netrvala 8 hodiek, ale 12. Cesta tam prebehla výborne, dáko som netrafil na Čadcu, takže do Makova som sa dostal cez rôzne cesty-necesty, aspoň sme však videli krásne lesy a nádherné Beskydy, kam sa chceme určite vrátiť. V celom Poľsku muselo byť hrozne veľa hríbov, lebo popri ceste sme videli nielen parkovať desiatky áut, ale tiež videli množstvo týpkov predávajúcich košíky svojich úlovkov. Cesta späť už nebola až takým plain sailing, pretože nášmu inžinierikovi malému sa práve dral prvý zúbok.

Keď už sme zvládli tých 800 kilákov, nestačilo nám a jeden z víkendov sa na odporúčanie poľských kolegov vybrali do neďalekých Gdaňsk a Toruň.

Gdaňsk nie je len miestom, kde začínala Solidarita (aj keď je vám tento fakt často pripomínaný, dokonca môžete ísť aj na prehliadku mesta Po stopách Solidarity), ale tiež významný prístav a vôbec, nádherné mesto, ktoré určite stojí za návštevu. Centrum so svojou architektúrou pripomína skôr centrum Amsterdamu či Kodane než Poľsko a na prvý pohľad sme sa doň zaľúbili.


Dluga ulica v Gdaňsku
V Gdaňsku sme v parčíku objavili sochu Svätopluka (tak asi nebol len slovenským kráľom ako je teraz populárne tvrdiť), nebol však na koni s masívnymi vajčiskami ako na bratislavskom hrade, tak nám nestál ani za fotku.
V sobotu, kedy sme sa do Gdaňsku vydali, práve prebiehala na nábreží akcia, ktorej zmysel nám ušiel, no prejavovala sa tak, že z každej plachetnice, ktorá tam bola posádka hulákala, púšťala hlasno hudbu a strieľali z dela. Pipin je z tohto preľaknutý snáď ešte i teraz.
Čo si nenechajte ujsť je múzeum jantáru a tiež navštívte najvyšší tehlový kostol v Európe (tehlové budovy, ktorých je tu požehnane, som prvých niekoľko týždňov nedokázal oceniť, pretože mi všetky pripomínali tie tehlové baraky v Auschwitz). 
Nábrežie v Gdaňsku
Na skok od Bydgoszcz je mesto Toruň, ktoré nám miestny odporúčali navštíviť. Je rodiskom Kopernika, na pár dní počas ruskej kampane sa v ňom zastavil i Napoleon, tak čo sme horší? Toruň je známa perníkmi a pirohmi, napriek tomu, že sme pyšní na svoj status gastroturistov sme nevyskúšali ani jedno.
Námorná mína, len tak voľne v parčíku pohodená

štvrtok 18. júla 2013

Red rock

Napriek tomu, že to máme z domu na skok, až pred pár dňami sme sa prvý raz dostali na hrad Červený kameň. Len o pár dní sme sa minuli s Jarkom Nohavicom, ktorý tu koncertoval štvrtého júla. Bol to krásny výlet.
Nádvorie (pohľad na najmenšiu, severnú baštu)
ČK (po nemecky Rotenstein) je posledným hradom na západnom Slovensku so zachovanými baštami. Na kopčeku, kde sa nachádza už od 13. storočia, stála dáka búdka a keďže bola postavená z kameňa sfarbeného do červena, tak jej prischol i názov. Fugerovci, ktorí v Bystrici ťažili kovy, si v 16. storočí na mieste pôvodnej chajdy postavili (v súčasnej terminológii) logistické centrum. Miesto na prekládku tovaru smerujúceho ďalej do Európy. Cieľom bolo postaviť ho ani nie príliš ďaleko od obchodných ciest, no ani príliš blízko veľkých miest, aby prípadní dobyvatelia nemali ako pokušenie "zastaviť sa".
Z dvoch možných prehliadok sme si vybrali tú po podzemí, na staré obrazy a izby sa prídeme pozrieť niekedy neskôr. 
Hrad má štyri okrúhle veže. Stavali ich postupne a na každej sa čosi naučili. Ako teoretický základ pri stavbe im slúžili práce Albrechta Durera, ale teória nie je všetko, ako dobre vieme. Verím, že pri piatej, šiestej veži, pokiaľ by stáli, by to mali už dokonale zmáknuté.
Aktuálne hrad nie je príliš dobre postavený, sú tam slepé miesta, z ktorých by sa dal ľahko napadnúť alebo vyhodiť do vzduchu.
Pod celým hradom sú obrovské pivnice (skladové priestory), v jednej z nich je studňa s hĺbkou 140 m (110 metrov po povrch vody), ak do nej hodíte mincu, padá 11 sekúnd.  
Podzemie
Medzi vežami sú kazematy, chodby v až 6 metrov širokých múroch. O bezpečnosť sa staralo 24 SBSkárov (strelcov), ktorí by strieľali z nohavicových strielní (neviem, aké to sú, ale kvôli tomu Jarkovi som si to zapamätal). Vravím, ktorý by strieľali ... lenže nestrieľali, lebo hrad nik nenapadol. V jednej časti podzemia je čosi, o čom sa doteraz archeológovia sporia, na čo to slúžilo. Na prvý pohľad to vyzerá ako pec na pizzu, iná teória vraví, že cez momentálne už neexistujúci komín do tejto časti padali výsledky z toalety a odtiaľ ich vyhadzovali von. To sa však zdá ako pekná haluz, pretože všetky ostatné vécka na hrade majú výpusty priamo do hradnej priekopy (a je to jasné, prečo sa nik neodvážil hrad napadnúť).
Pri stavbe používali aj šedú bridlicu, takže z jeho charakteristickej farby už toho veľa nezostalo.
V hrade nebola oficiálna väznica (predsa ale mali tmavú komôrku s potkanmi pre neprispôsobivých) a jediné mreže, ktoré v ňom uvidíte, si dovliekli filmári, ktorí si podzemie obľúbili. Napríklad aj na natáčanie Frankensteina začiatkom minulého storočia. Po Fugerovcoch hrad prebrali Pálfiovci a ako oni zvykli, tiež ho trošinka prebudovali.
V hradnom areáli sú sokoliari a aj keď sme ich videli už mnohokrát, radi sme sa opäť stavili pozrieť na lietajúce vtáčiky. Dozvedeli sme sa, ako veľmi sa mýlime, keď zlé matky označujeme ako krkavčia mať. Krkavce, okrem toho, že sú veľmi inteligentné, dokážu dokonca napodobňovať zvuky, podobne ako papagáje, prípadne sa uraziť, sú tiež výborní rodičia.
Súčasné dravce na Slovensku vraj dosť lenivejú. Neobťažujú sa toľko lovením, len čakajú na zdochliny pri cestách (a často sa takto stávajú zdochlinami sami).
Každý dravec, ktorého mládežníci mali, mal na nohe zelený štítok s adresou, aby ho prípadný nálezca mohol vrátiť. Počas roka im ich takto odletí zopár... Slečna, ktorá uvádzala show, sa odpovedi na otázku, koľko im ich zvykne uletieť, s úsmevom vyhla.
Asi južná veža
Keď už sme sa pohybovali o okolí Modry, tiež sme sa dozvedeli čosi o tradičnej modranskej keramikeHabáni, ktorí prišli do oblasti v 1883, tu založili keramikársky cech a zaviedli bielu glazúru, ktorá sa dovtedy na Slovensku nerobila. Používali všetky možné farby okrem červenej. Údajne z náboženských dôvodov, no skôr sa zdá, že kvôli cene (bola príliš drahá, lebo ako prímes mávala zlato). Medzi tradičné vzory patrili vinohradnícke motívy a tá keramika s čisto modrými vzormi (prípadne teraz už i zelená) nemá s tradíciami nič spoločné, vznikla iba ako z núdze cnosť. Keďže veľa keramiky za socíku šlo do Ruska, aby tradičnú keramiku ozvláštnili, popri tradičných farebných vzoroch pridali aj tú čisto modrú.

RW

Včera sme si odskočili do Viedne na koncert. Pol roka vopred sme sa tešili, pretože Robbie Fucking Williams (ako sa sám hneď v úvode predstavil) je náš favorit. Môj najmä potom, ako som počul jeho verziu sinatrovského My Way, na ktorú si sem-tam s Paničkou doma zatancujeme (snáď nás nikto za oknom nesleduje).
Krieau štadión pri Prátri
Chceli sme sa vyhnúť predskokanom, ktorí nás pravidelne dokážu znudiť do zbesnenia, takže aj keď štadión otvárali o 17:00, z domu sme vyrazili až po siedmej. Niekde sme zaparkovali a šli hľadať štadión. Hudbu bolo počuť už z diaľky, takže stačilo ísť za hlukom. Pre istotu sme sa spýtali policajta na priľahlej ulici, ako sa tam dostaneme. Ochotne poradil a na našu otázku, či sme si tiež mali kúpiť parkovací lístok, sa len pousmial a povedal, že dnes je náš šťastný deň, pretože ulicu s našou káričkou už kontroloval a tak sme to zvládli bez pokuty.
Robbie tam už kdesi pobehuje...
Robko začal okolo deviatej večer. Možno jeho nástup nebol taký efektný ako prílet Michaela Jacksona na svoje pražské vystúpenie vrtuľníkom pred pár rokmi, ale aj tak mal slušnú odvahu spustiť sa zo samého vrchu pódia na kladke. V ruke mal prvú časť vystúpenia mikrofón na asi metrovej paličke, ktorý akoby z oka vypadol tomu, čo používal Fredy Mercury. A k šoumenstvu práve tohto pána mal aj najbližšie.  
Aj tentoraz si z davu vybral fanúšičku (Slovenku Teri), ktorú vytiahol na pódium pred (ako vravel) 16-tisícový dav a spieval "len pre ňu".

Možno tento koncert nebol taká odpadávačka ako zážitok na Prodigy na Pohode pred pár rokmi, kde hudobnú kulisu tvorili "besniace živly", prichádzajúca búrka a blesky, no i tak podobnú návštevu i vám odporúčame (kedže naposledy bol na šnúre v 2006, tak nabudúce to bude ktovie kedy, v 2020?).

streda 3. júla 2013

Nuda a wafle

Cez víkend sme dopriali zmenu (oproti vyspávaniu na hoteli po ťažkom týždni) a odskočili si do Belgicka. Tu z Frankfurtu je to lietadlom na skok. Keďže sme boli výprava zložená z človeka z východnej Európy a mojich dvoch indických kolegov, lietadlo nevyšlo a zvolili  sme dopravný prostriedok pre chudobných, autobus.

Do Bruselu sme dolámaní prišli o šiestej ráno. Zvonku stanice spali bezdomovci a páchlo to močom. To však nebolo žiadne prekvapenie, veď nakoniec Brusel je známy tým, že jeho najväčšia atrakcia je socha pošťatého (pardon za slovník) chlapčeka (už tam na tom rohu postáva pekne dlho, čo má dačo s mechúrom?).


Nečakali sme ani kým otvoria prvé toalety (to je belgická špecialita, otvárajú ich až o siedmej, dovtedy vás môže roztrhnúť) a nasadli na vlak do Gentu, program sme mali nabitý. 

Našťastie celá návšteva mesta trvala hodinu a pätnásť minút, tých pätnásť minút kvôli čakaniu na električku, ktorá nám ušlo pred nosom. Jedno pekné námestie, jeden hrad, kanál aký poznáme z Holandska, pár kostolov. Stráviť tam aj tú hodinu bolo až až.
Gent. Námestíčko. Nechceli nám dať ani raňajky, prišli sme priskoro.
Pamätám si z geografie, že Belgicko má najhustejšiu sieť železníc na svete. Táto informácia nemá žiadny význam v tomto texte, len som chcel pomachrovať, že si predsa len ešte čosi pamätám bez toho, aby som si to predtým musel zapísať.

Z Gentu sme sa rýchlo pratali preč, aby sme pokukali Brugy, mesto na ktoré sme mali dobré referencie. A naozaj, potvrdzujeme, Brugy sa oplatia. Žiadne Fíha či padanie do mdlôb, ale ak máte pár hodín čas, stoja za to.
Brugy. Odkedy som dostal od Paničky darček, ktorý vie robiť panoramatické fotky, neviem s tým prestať.
Jedným z lákadiel mesta je kostol so sochou Madona s dieťatkom od Michelangela, na Pietu sa však nachytá a keby nám neboli povedali, že Aha kuknite, slávna socha, dajte 2 EUR za pozretie, ani by sme si nevšimli.

Ako sme sa po príchode dozvedeli od predavača v jednom obchodíku, vystihli sme na Belgicko celkom dobé počasie, bola síce strašná zima, ale nepršalo úplne stále, ako vraj u nich zvykne.

Po pár hodinách v Brugách a absolvovaní povinných belgických waflí (tie vedia stáť od 1EUR, my sme sa klasicky turisticky odžubali a cvakli po 8,5EUR), sme už nasadli na vláčik do Antverp, kde nás čakal hotel.

Antverpy majú ako najväčšiu atrakciu (podľa TripAdvisor) práve vlakovú stanicu, no ako sme zistili, ani zvyšok nie je úplne na zahodenie a dá sa v meste stráviť aj pekná hodinka, dve. Pokiaľ chcete kupovať diamanty, ktorými je mesto známe, určite i viac.
Stanica v Antverpách zvnútra.
Najväčšie belgické zážitky ma ešte len čakali (nečakajte však nič "wow"). Prvým bola sushi reštika s pásom, z ktorého som si mohol brať čo som chcel (jasné, sú také i u nás, ale toto bolo po prvý raz čo som to vyskúšal) a hneď nasledovali dva ďalšie. Na rozdiel od Španielska a Nemecka, v Belgicku americké filmy nedabujú, ale uvádzajú s titulkami (jeden riadok vo francúzštine, pod ním v holandčine) a tak som konečne po pol roku mohol do kina. V kine (rovnako ako v Amerike)  zaplatíte za film a zostanete na toľko premietaní koľko chcete. Len u nás si poznajú Slovákov a preto kontrolujú lístky pred každou kinosálou. Takto som legálne videl nový Star Trek : Into the darkness (veľmi dobrý) a nového Supermuža, Man of steel. Ten sa tiež dal pozerať, ale už na mňa bolo tých výbuchov priveľa, tak som dopozeral s riadne ohučanou hlavou.
Radnica v Antverpách.
V Antverpách i Brugách počas víkendu poriadali triatlony, preto sa po meste motalo nezvyčajne veľa cyklistov. Aj som si vravel, že plávanie by mohli pokojne vynechať, aj tak tam stále prší a vody si na bajku užijú mládenci a dievčence dosť.

Belgicko je drahá krajina, za pohár obyčajnej vody nie je prekvapením zaplatiť 2EUR, za pol literku 4,5EUR. A takto je to so všetkým. Dokonca i pre nás drahé Nemecko je lacnejšie.

V nedeľu ráno po opustení Antverp sme sa vrátili do Bruselu a keďže v tom meste naozaj nie je čo, tak hodnú chvíľu pozerali na hlavnom námestí stretnutie zumba priaznivcov (prvé zumba podujatie priamo na námestí).
Zasa panoráma, tentoraz námestie v Bruseli. Viem, že fotka je otrasná, ale iba tréningom sa v tom fotení zlepším.
Busom cestou späť sme sa v Aachene (prvom meste na nemeckej strane hraníc), stali obeťou policajtov, ktorí kontrolovali pasy (myslel som si, že sme v Schengene a už takéto nefičí) a pred polnocou ukončili výlet späť vo Frankfurte.

sobota 8. júna 2013

Párky! Kto chce párky? Frankfurtské párky...

Do Frankfurtu som pricestoval pred pár týždňami a priznávam, okrem dvoch kufrov som si privliekol aj predsudky. Rozšírenú predstavou o chladných a formálnych obyvateľoch tejto krajiny. Klopem na drievko, tento pobyt zatiaľ hovorí o opaku. Až na agresívnych futbalových fanúšikov stretávam príjemných ľudí a dúfam, že to tak i zostane.
Jedna z tvárí Frankfurtu.
A toto tá druhá, ktorá hovorí o Frankfurte, metropole finančníkov.
Pred dvoma týždňami tu bol Volkenkratzer Festival, Festival mrakodrapov. Bežne počas roka je otvorená vyhliadková plošina iba na jedinom z toho množstva, ktoré tu sú. Počas tohto jediného víkendu sa dá kuknúť dolu z viacerých. Tak sme sa v sobotu (prvý deň po dlhom čase čo vyšlo slnko a teploty sa neblížili bodu mrazu - hmmm a všetky kabáty pekne v skrini 800 kilákov ďaleko odo mňa) vybrali do mesta a postavili do radu čakajúcich pri hneď prvom, ktorý bol po ceste. Po pol hodke prešľapovania na mieste nám dievčinka od organizátorov povedala, že nadarmo vyčkávame, keď sme si lístky nekúpili vopred cez Internet. Nevadí, kukli sme koncert miestnej Jadranky (vydržali sme rovnako dlho ako by sme vydržali na koncerte tej slovenskej) a poobezerali sa po dákych iných zábavkách. Jednou z nich bol vertikálny futbal na jednej z budov s hráčmi (a loptou) visiacimi na lanách. Znie to čudne, ale výborná zábava.
Prvý raz čo ma sledovanie futbalu bavilo.
A toto je tak asi najväčšia atrakcia, ktorú v meste môžete vidieť (a to nemyslím toho týpka s Colou)
Roky som sa vyhýbal tým typickým nemeckým bielym párkom, lebo sa mi zdali "podozrivé". Tu som im dosť prepadol a okrem silnej závislosti na Cola Zero, mám už absťáky aj pri nedostatku tohto "matroša".
Chalan má na sebe 30 kg vážiacu konštrukciu, pojazdnú predajňu. Na chrbte nádobu s plynom, ktorým kúri pečúcim sa párkom.
Na Zeil, hlavnej nákupnej ulici je aj obchoďák s takouto "dierou" vo svojom strede.
Doteraz, keď som niekam cestoval, zvyčajne som býval v pozícii toho, kto si zvyká na kultúrne rozdiely. Vďaka podobnosti našich kultúr to odpadá a namiesto toho dávam školenia o kultúrnych zvyklostiach svojim indickým kolegom. Napríklad o tom 

  • ako ukladať príbor, aby čašník vedel či už sme dojedli alebo nie, 
  • že treba hovoriť ďakujem a prosím, aj keď v Indii to nie je zvykom, dokonca sú také indické jazyky, kde slovo pre ďakujem ani neexistuje, lebo ho "netreba" (ako mi vysvetlili)
  • že možno v Európe beztrestne prejsť prechod aj na červenú (teda, ak nás čosi nezrazí,
  • že žemľu netreba krájať príborom, ale môže sa vziať do ruky.
Kolega to dotiahol ešte trošku ďalej, a tak teraz už aj svoju obľúbenú pochúťku, sladký croissant, ktoý jedáva buď so syrom alebo s hranolkami (!), krája príborom. 
Na oplátku som sa dozvedel ďalšie zaujímavosti o Indii, mojej obľúbenej krajine (nie náhodou zároveň krajine s najlepšou kuchyňou na svete, mňam).
  • kaviár sa v Indii nejedáva po jednotlivých vajíčkach, ale celý orgán, kde sú v rybe uložené sa vyberie a opraží,
  • surové ryby nefičia, ani údený losos mojich kolegov neoslovil,
  • v indických bazénoch je toľko chlóru, že na ich snedšiu pokožku to pôsobí ako pobyt v solárku a po kúpaní im ešte viac stmavne, 
  • v Bangladéši skupiny mladých mužov mali za cieľ konvertovať mladé žienky z hinduizmu na islam, zamotali im hlavy a tie to radi urobili, následne mladíci za každú dostali odmenu (z čím vyššej kasty dievčinka tým viac).
Tiež tu majú most, na ktorý zaľúbené páriky pripínajú visiace zámky. Na tom talianskom, kde táto tradícia vznikla ich vraj začínajú po troškách odstraňovať, pretože ich váha už ohrozuje statiku mosta.

pondelok 13. mája 2013

"Kontrola spánku!"

Každoročne sa naša utešená, aktuálne už šesťčlenná, skupinka (+Radoslav Bendik+Marek Simoncic+Lubomir Stipovic+Peter Pittner, +Branislav Nikolíni) vyberá načerpať energiu do slovenských hôr. Najčastejšou destináciou býva Slovenský raj (nielen pre blízkosť podľa nás najlepšej reštaurácie na Slovensku, Nostalgie v Spišskej Novej Vsi). Ak nie Raj, tak Terchová, či Pieniny. Tento rok prišla na rad návšteva Súľovských skál, a tak sme vyrazili do Rajeckej doliny, ktorá je od nich na dohodenie kameňom.
Súľovské skaly, pohľad z obce Súľov
V piatok ráno sme (ešte plný energie) vyrazili z Lietavskej Závadky pokukať skalky, po hrebeni prebehnúť až k Súľovskému hradu, doklikať sa do samotného Súľova (najznámejšiu rodáčku, Zuzku Smatanovú, sme nestretli), aby sme sa (takmer mŕtvi) po siedmych hodinách vrátili po druhej strane údolia späť. 
Celá Rajecká dolina je takto v máji úžasná, sýtozelená a voňavá, rovnako aj Súľovské skaly boli v tento slnečný deň perfektnou prechádzkou. Skúste tiež. Z Bratislavy sa tam dostanete za dve hodky.

Súľovské skaly, pohľad z toho, čo zostalo po Súľovskom hrade
Potom ako sme v Závadke zhliadli poslednú tretinu trápenia slovenského tímu s Rakúšanmi na MS v hokeji, sme si z priľahlej Lietavy odskočili (sám nechápem, kde sme na to zobrali ešte sily) pozrieť Lietavský hrad. Ten už je 250 rokov opustený a v posledných rokoch ho zachraňujú nadšenci. Vidieť tam po nich obrovský kusisko práce, držíme im palce!
Zrúcanina Lietavského hradu
Dážď a svalovica, neviem čo z toho viac, nám znemožnili nasledujúci deň turistikovanie a tak sme sa z domova Kofoly (bývali sme neďaleko závodu na jej výrobu v Rajeckej Lesnej) v sobotu ráno presunuli do Čičmian. 
Pôvodne sme si mysleli, že Čičmany sú nudná romantická horská dedinka s pomaľovanými drevenicami. Našťastie pri prehliadke múzea v jednom z takýchto domov sme narazili na šikovnú sprievodkyňu, ktorá nám otvorila oči.Čičmany, ako viacero obcí nielen na Slovensku, bývala ešte aj v 19. storočí endogénna dedina. To znamená, že jej obyvatelia sa ženili a vydávali len medzi sebou (preto nečudo, že v obci bol taký výskyt dedičných chorôb). Pokiaľ si ktosi privliekol nevestu odinakiaľ, bol navždy z dedinského kolektívu vylúčený. 
Ďalšou zaujímavosťou, čo sa ženby týka, bola nutnosť vykúpiť nevestu, ktorá slúžila pod iným zemepánom ako ženích. Myslel som si, že takéto zvyky (ženu za ťavu) sú skôr z arabského sveta, ale naši predkovia nezaostávali! Tu bola "cenou" za ženu napríklad krava.
Počet obyvateľov klesol po posledných sto rokov z cca 1600 na aktuálnych okolo 160 ľudí s vekovým priemerom nad 60 rokov. Ako sme sa dozvedeli, kto schopnejší, z dediny dávno zdúchol.
Samotné typické maľby na domoch nazvala sprievodkyňa "komerčnou záležitosťou", ktorá dedinu preslávila, no samotná tradícia maľovania chalúpok je pomerne nová, začala len okolo 1920.
Drevenice boli okrem iného typické tým ako "super" sa v nich bývalo. V lete skapatie teplo, v zime ukrutná kosa.
Jedným z (dvoch) sprístupnených domov je drevenica č. 42 (číslo uvádzam iba kvôli fanúšikom Stopárovho sprievodcu po galaxii). V tejto chalúpke s dvoma izbami a pitvorom (tiež som netušil, že chodba sa volá pitvor, čudné slovo) ešte pomerne "nedávno" žilo 19 ľudí. Kedže v dvoch izbách sa tlačili až 4 rodiny, pokojne chalúpku môžeme nazvať súvekou "bytovkou". Dokonca v jednej z izieb bývali dve rodiny (spolu 13 ľudí!), ktoré ako ukazuje etnologický výskum, sa neznášali. Napriek tomu sa museli deliť ešte i o jediný sporák a stôl. Spoločné varenie neprichádzalo do úvahy. Dokonca však ani v prípade rodín, ktorých spolužitie v jedinej miestnosti nebývalo také dramatické. Doteraz sa deti, ktoré tu takto vyrastali sem tam v dome zastavia, zasmútia, či dokonca zaplačú. Ešte sa však od nich nepodarilo zistiť, čo konkrétne sa v dome dialo, žiadne podrobnosti nie sú ešte ochotní (či schopní) prezradiť. Ak si chceme predstaviť peklo na zemi, podľa mňa to nebude mať od domčeka č. 42 ďaleko.
Pokiaľ drevených budov ešte stále nebudete mať dosť, zaskočte do Rajca, tam je jediný slovenský drevený supermarket Tesco.
Čičmany
Po Čičmanoch sme zašli do Rajeckých Teplíc očakávajúc skvelý saunovo-relaxačný zážitok v známom wellness Aphrodite. Nestalo sa. 
Nielen, že 

  • cena bola úplne odstrelená, 
  • samotný interiér gýčovejší ako sadrový trpaslíci, 
  • vo vnútri saunového sveta príliš veľa svetla, 
  • neveľmi príjemný personál,
  • rôzne obmedzenia ("do tejto sauny choďte v plavkách a uterák nechajte vonku, do hentej iba v uteráku a plavky vonku...")
  • ale čo nás dorazilo, ešte i za požičanie uteráku chceli od každého, navyše k (ne)slušnej sume za vstup, ďalšie 3€.
To bola posledná naša návšteva tohto miesta. Naďalej teda pre nás zostáva naj, naj slovenským saunovým svetom ten v hoteli Toliar na Štrbskom plese.

Neslávne známy bar Bonanno v Rajeckých Tepliciach
Pri výbere názvu príspevku o našej, nedávno skončenej, pánskej jazde som mal len dve možnosti. Poprosím svojich súputníkov o popísanie čo znamená "Kontrola spánku", do komentárov :)
Druhým možným názvom by bol "gastronomická katastrofa". Za tri dni sme v Rajeckej doline vyskúšali štyri rôzne reštaurácie (dokonca jedna, ktorá má v názve (neprávom) "Zážitková reštaurácia"), ale na spomínanú Nostalgiu či Furkotku na Štrbskom plese sa nechytali ani zďaleka.

utorok 7. mája 2013

Už sme na Amazone!

Vieme, že názov dnešného príspevku evokuje návštevu Brazílie, a tak by ste očakávali čosi o hadoch, piraniach či divokých sporo-odetých Amazonkách. Napriek názvu, sme stále doma, v Bratislave. Čo nás k jeho použitiu oprávňuje je radosť, že sa nám po mesiacoch korekcií a zlepšovania na internetovom Amazone (americký / nemecký Amazon) objavila naša knižka.

Sme na Amazone!
Jej 286 strán, okrem našich zážitkov (v slovenčine), obsahuje aj množstvo fotiek. Vzhľadom na náklady za farebnú verziu (takmer štyrikrát vyššie ako súčasná cena, ktorá pokrýva výlučne náklady na tlač a 0% zisku) sme sa však rozhodli ísť čiernobielou cestou.

piatok 19. apríla 2013

Paris, Paris

Do Paríža som neprišiel kvôli pamiatkam, rannej bagete v štýlovej kaviarničke ani výhľadu z Eiffelovky, ale masívne zmúdrieť na školení vo firemnej centrále. Napriek nabitému programu sa nám jeden večer podarilo uniknúť z okrajovej parížskej štvrti a navštíviť kamaráta, ktorý býva na Montmartre (povedal som si, že viackrát k nemu už nepôjdem, býva v starom dome na asi tisícom poschodí, bez výťahu, jemu ako maratóncovi to zjavne neprekáža).
Sacre Coeur
Po večeri (mali sme "pravý francúzsky" cheesburger) v tradičnej kaviarničke na rohu nás vzal na prechádzku po "jeho" štvrti. 
Čo sa týka jedla, tak z gastroturistického hľadiska bola táto cesta fiasko. Okrem palaciniek a gofry, crépes et gaufres, som sa k ničomu tradične spojenému s Francúzskom ani len nepriblížil. Nikde na vás nežmurkajú slimáčiky z ulitiek, pečienka fois gras či žabie stehienka.
Si tak vravím, nehodil by sa namiesto palca skôr vztýčený prostredník?
Kúsok (len pár stoviek schodov) od bytu má kolega Sacré Coeur, Chrám Božského srdca. Neprajníci ho volajú "torta", som tiež neprajník, keď si myslím, že sa naozaj na nejakú podobá? Bolo okolo jedenástej v noci a bolo zjavné, že okolie chrámu slúži najmä stretávania mládeže za účelom intoxikácie.
La tour d'Eiffel
Od Sacré Coeur je nádherný výhľad na Eiffelovku. Kolega nás dosť naháňal, aby sme sa z večere ponáhľali a až po príchode na miesto zistili dôvod. Každú nočnú hodinu sa na 5 minút hanba Paríža (ako ju po jej vztýčení vnímali domáci) rozbliká a pripomína trblietajúce diamanty. Zvyšných 55 má už potom svoje klasické oranžové nasvietenie.
Moulin Rouge
Odtiaľ je to už neďaleko ku kabaretu Moulin Rouge, skôr však musíte prejsť tunajším red light district s Múzeom erotiky či desiatkami sexshopov.
Chcete sa povoziť na Lamborgini? Za 89€ za 20 minút, no nekup to...
Raz po školení sme boli na spoločnej večeri. Sedel som oproti svojmu americkému kolegovi, ktorý si do Európy priviedol i manželku. Bývajú v púšti neďaleko Los Angeles a má s manželkou záľubu v zbraniach. Nielen, že ich vlastníctvo dokáže zanietene obhajovať, ale sám je vlastníkom asi 12 zbraní (ukazoval nám fotku svojho pancierového trezoru so svojimi miláčikmi), no i jeho manželka, drobná blondínka, má svoj vlastný samopal, ktorý súdiac podľa fotky, by závidel i Terminátor. Áno, verím, že v púšti sú kojoty (prosím, žiadne otázky, či naozaj v strede slova malo byť "j"), ktoré dokážu byť nebezpečné pre deti, ale samopal?
O samotnom LA hovoria ako o špinavom meste s množstvom štvrtí, kde nesprávna farba pokožky vás nestojí len peňaženku, ale môže i život. Oproti tomu odporúčali návštevu San Diega (tomu sa vďaka dvom veľkým vojenským základniam a teda prevahe mužov vraví i Man Diego).
Jeden z víťazných oblúkov v meste. Na mape si všimnete, že sú umiestnené v jednej priamke.
O modernej štvrti La Defénse, ktorá je najmä administratívnou a nákupnou časťou, sa hovorilo, že potom ako ju opustia poslední zamestnanci, tak sa stane mŕtvou a prázdnou. Po spomínanej spoločnej večeri som vôbec tento dojem nemal. Ešte kúsok pred polnocou bola jej centrálna časť plná ľudí, prechádzajúcich sa, sediacich na tráve či tancujúcich v podniku, ktorý pripomína stan a je kúsok pod Veľkým oblúkom (La Grand Arche).
La Defénse
Panička mi pripomenula, že v Paríži by som mohol navštíviť katakomby (sprístupnené sú cca 2 km), z ktorých  návštevy v Brne som bol pred časom nadšený. Tak vo štvrtok po skoršom ukončení tréningu som tam zamieril. 
V roku 1785 Kráľovská štátna rada uzavrela existujúci Cintorín nevinných, Cimetiere des Innocents, a nasledujúci rok nechali upraviť 11.000 m2 bývalých kamenných lomov pod mestom na príchod pozostatkov. Nielen zo spomínaného cintorína. Kostnica obsahuje ľudské ostatky zo 150 rôznych pohrebísk z okolia. Celý presun trval až do roku 1859.
Kvôli takýmto miliónom ľudských ostatkov sa neodporúča návšteva deťom a  ľuďom s nervovými poruchami
Francúzsky kolega mi vravel, že to čo som videl nebolo zďaleka všetko, čo podzemie ponúka. V katakombách sa organizujú ilegálne párty, pretože sú v nich celé obrovské podzemné sály "vhodné" na takýto účel. Do podzemia sa navláči aparatúra, osvetlenie, alkohol a organizátori sa napoja priamo na elektrické vedenia vedúce pod zemou. Tiež možno v ich chodbách naraziť napríklad na stoly, ktoré používalo hnutie odporu počas okupácie cez druhú svetovú vojnu.

Cestou z katakomb som sa prešiel po trase turistickej "povinnej jazdy". Začal som v chráme Notre Dame, ktorý tento rok slávi 850-ročnicu. Pri tejto príležitosti dostane 9 nových zvonov a chystajú kompletnú obnovu veľkého organu. Tento gotický chrám nie je ani najstarší, ani najkrajší, ani najväčší (istý čas bol najväčším vo Francúzsku, ale prvenstvo si neudržal), i tak si ho nenechajte ujsť. Sklené vitráže sú skvostné.
Notre Dame (Quasimodo sa neobjavil)
Od mojej poslednej návštevy pred 10 rokmi sa viditeľne zmenil prístup k cudzincom. Pokiaľ by som vtedy nezačal s čašníkmi, predavačmi, recepčnými hovoriť francúzsky, tak by som mal problém. Teraz, keď podľa prízvuku počujú, že nie som rodený francúzsky "mluvčí", automaticky začnú po anglicky. Kedysi nepredstaviteľné.
Elektrokára na prenájom
V meste zaviedli systém prenájmu vozítiek. Ak potrebujete len sem tam na pár hodín auto, škoda kupovať vlastné, cez Internete si rezervujete a zaplatíte takéto šikovné elektroautíčko. Následne, keď vás to s ním prestane baviť, vrátite ho pri ktoromkoľvek z nabíjacích automatov, ktoré sú po meste roztrúsené.

Le Louvre
Od Notre Dame, ktorý je na ostrove La Cité uprostred Seiny, je to príjemná prechádzka k múzeu Louvre. Prišiel som už príliš neskoro na jeho prehliadku, no ale snáď nás tam ešte pár rokov tá Mona Lisa počká (keď som tam bol po prvý raz, tak ma šoklo, aký hrozne malý ten obraz vlastne je, ale neviem čo som čakal, či dáku obryňu...).
Vive La France!
Vďaka rôznorodosti nášho tímu (India, Belgicko, Taliansko, Texas, Kalifornia, Írsko, Veľká Británia) prišla počas posledného týždňa reč na kadečo. Dozvedel som sa, že v marci býva v Indii festival Holi (Festival farieb), ktorý hoci trvá iba jediný deň, je festivalom najobľúbenejším. Počas neho sa nejde do práce, ale ľudia sa chodia "hrať" (ako to nazývajú samotní Indovia). Do misiek si so sebou vezmú na to určené farebné prášky a hor sa do ulíc hádzať farbu na blízkych a priateľov (aby sa farba ľahšie zmývala, naolejujú si vlasy, napriek tomu aj týždeň po festivale vidieť na ľuďoch farebné šmuhy). Takže nabudúce, ak budete v marci v Indii, pozor nech sa vám prášok nedostane do očí!

pondelok 15. apríla 2013

Tri za tri

Vyhlásil som pred časom koniec návštevám stredovekých mestečiek (aspoň na čas, kým sa z ich nadbytku v posledných mesiacoch spamätám). Našťastie kvôli Lisabonu som žiadne kompromisy robiť nemusel. Fragmentov stredoveku tu je iba bezpečné množstvo.
Portugalská vlajonka
Na prehliadku som mal iba pol dňa, a tak som sa zveril do rúk skúseného uja TripAdvisor, ktorý mi navrhol čo pozrieť. Prehliadku treba začať v Castelo do San Jorge, ktorý si ťažko nevšimnúť, vďaka jeho strategickej polohe nad mestom. 
Hradbičky
Výhľad z neho na more, celé mesto, všetky kostoly, domy a mohutný akvadukt (Free water aquaduct, postavený v 1748), určite stojí za tých 20 minút chôdze do prudkého kopca z námestia Praca de Figueira. Ak sa vám pešo nechce, ide z neho aj autobus 737 (to číslo som si zapamätal iba vďaka podobnosti s Boeing 737) priamo k hradbám. Alebo si počkať v rade s ostatnými turistami na električku, ktorá vás k nemu dovlečie rovnako. S francúzskym manželským párom, s ktorým som sa zoznámil, keď sme nezávisle na sebe bezradne hľadali cestu k hradbám, sme nakoniec zvolili najzdravšiu z možností. 
Katedrála
Cestou z Castelo spät dole do mesta narazíte i na , lisabonskú katedrálu. Nie je ťažké ju minúť, pretože neuchváti ani veľkosťou, ani výzdobou (a to ani vo vnútri). 
Úplne omylom som narazil na múzeum dizajnu, perfektné!
Pokračujte nižšie, smerom k moru (sledujte jeho vôňu, tá vás k nemu dovedie) a dostanete sa na námestie Terreiro de Paco (štvorcové námestie), ktoré z troch strán obkolesujú budovy a zo štvrtej spomínaná masa vody. Tu som sa zdržal najdlhšie. Nielen sedením na mramorových schodoch vedúcich do mora, po ktorých po vystúpení z lode chodievali do mesta významné (i kráľovské) návštevy. 
Spomínané mramorové schody, vstupná brána na námestie
Námestíčko sa oficiálne volá Praco de comercio a už si zažilo všeličo. Upaľovanie za čias inkvizície, návštevy kráľov, vojenský prevrat, koncerty, oslavy a nedávno i pápeža Benedikta XVI. 
Mestské múzeum
Na Terreiro do Paco je múzeum Lisbon Story Centre, v ktorom sa zaujímavým štýlom dozviete o histórii Lisabonu a Portugalska vôbec. Začnete tým ako ho najskôr obsadili Feničania, po nich Rimania, po nich ... až pokračujete najslávnejšou časťou portugalskej histórie, objavením cesty do Indie (doteraz sa v indickom Goa, najznámejšom tamojšom plážovom rezorte, dohovoríte portugalsky) a kolonizovaním Brazílie (to, že s Brazíliou má Portugalsko čosi spoločné zbadáte po letmom pohľade na ľudí na ulici). 

V roku 1515 kráľ v meste zorganizoval zápas slona s nosorožcom. Bola to ohromná sláva (pripomína mi to privlečenie King Konga do New Yorku), ktorá ako inak, dopadla zle. Hneď ako ešte mladé sloníča uvidelo nosorožca, zľaklo sa, ušlo a spôsobilo peknú paniku medzi ľudom. Nosorožec sa nakoniec stal darčekom pre vtedajšieho pápeža. Aj keď už len vypchatý. Zomrel na lodi pri prevoze do Ríma.
Terreiro do Paco
Míľnikom v histórii mesta je 1. november 1755. Jeho pozitívom je práve fakt, že Lisabon nie je nudným stredovekým mestom, akých sú v Európe stovky. Práve na Sviatok všetkých svätých sa odohralo najhoršie zemetrasenie, ktoré bolo doteraz v Európe zaznamenané. To, čo z mesta zostalo bolo zničené vlnou tsunami a tri dni trvajúcimi požiarmi. Po nich sa mestom už len rozliehal zápach tisícok mŕtvych tiel (presnejšie číslo doteraz nepoznáme). Požiare nemali len v samotnom hlavnom meste, ale dokonca až v 80 km vzdialených mestečkách, kde ich založili väzni, ktorí utiekli počas zemetrasenia. Potom ako sa po Európe rozšírila správa o katastrofe, okamžite a bezprecedentne začala do Portugalska prúdiť zahraničná pomoc (Angličania, Holanďania...). 
Do roka od tohto veľkého zemetrasenia zaznamenali ešte 500 ďalších. Tesne pred zemetrasením bola dokončená i budova opery, ktorá však vďaka nemu zdvihla svoju oponu len jediný raz. 
Polvo, chobotnička na špenáte, dnešná mňamka
Skaza pre mesto mohla znamenať zánik. Ľudia opúšťali zdevastované územie a možno by sme teraz o Lisabone počuli iba ako o meste duchov, pokiaľ by to nezobral do svojich rúk markíza z Pombal (marques do Pombal). S požehnaním kráľa sa pustil do rekonštrukcie a je tak autorom prvého moderného mesta v Európe. 
V prvom rade zakázal opustiť mesto (na opustenie bolo potrebné povolenie) a postavil šibenice, kde vešali tých, čo nešťastie využili na rabovanie. Vyhlásil: "Pochovajte mŕtvych a starajte sa o živých". Už v roku 1758 sa pustil do realizácie smelého návrhu, ktorý sa ako všetky smelé návrhy, stretol s odporom verejnosti. Nesnažil sa obnoviť stredovekú podobu, ale vtlačil návrhu mesta moderný ráz, ktorý je sympatický do týchto dní. Len jediná z mnohých noviniek, ktoré zaviedol, protipožiarne steny, umožnili vyhnúť sa podobne rozsiahlym požiarom ako tie z 1755. Samotná rekonštrukcia trvala okolo sto rokov. 
Kto si vyslúžil v dobe markíza de Pombal posmech, bol kráľ. Ten na troskách mesta dal vybudovať svoje sídlo s obludnými 400 izbami, ktorého len jediná strana mala až 25 okien. Kto by toto preboha vysával?
Legenda vraví, že potom ako si Portugalci podmanili more, tak jezuitský mních zostrojil lietajúci stroj a tak si podmanili i nebo.
Štýlová električka nie je jediná vec, ktorá vám v Lisabone pripomenie San Francisco. Tou druhou je červený most cez záliv, ktorý akoby z oka vypadol sanfranciskému Golden Gate

Lisabon nie je žiadne mestečko na rovine, ale je besne zvlnené. Preto i žiak Gustava Eiffela postavil doteraz funkčný výťah, ktorý uľahčil prístup do častí Baixo a Caiho. 
"Výťah" má na vrchu vyhliadkovú plošinu, a i keď si počkáte v rade, cesta ním je jednou z povinných jázd pre všetkých turistov.
Ani úžasné budovy, ani skvelé atrakcie nie sú tým, prečo sa do Lisabonu chcem vrátiť (tentoraz však v kompletnej zostave s Paničkou a našim najmladším cestovateľom). Je to atmosféra. Príjemná, uvoľnená, pokojná. Krásny zážitok.

Nakoniec, ako tradične, vysvetlenie názvu: V piatok ešte v Madride, v sobotu v Lisabone a len pred chvíľkou som doletel do Paríža. Tri hlavné mestá za tri dni.