pondelok 13. mája 2013

"Kontrola spánku!"

Každoročne sa naša utešená, aktuálne už šesťčlenná, skupinka (+Radoslav Bendik+Marek Simoncic+Lubomir Stipovic+Peter Pittner, +Branislav Nikolíni) vyberá načerpať energiu do slovenských hôr. Najčastejšou destináciou býva Slovenský raj (nielen pre blízkosť podľa nás najlepšej reštaurácie na Slovensku, Nostalgie v Spišskej Novej Vsi). Ak nie Raj, tak Terchová, či Pieniny. Tento rok prišla na rad návšteva Súľovských skál, a tak sme vyrazili do Rajeckej doliny, ktorá je od nich na dohodenie kameňom.
Súľovské skaly, pohľad z obce Súľov
V piatok ráno sme (ešte plný energie) vyrazili z Lietavskej Závadky pokukať skalky, po hrebeni prebehnúť až k Súľovskému hradu, doklikať sa do samotného Súľova (najznámejšiu rodáčku, Zuzku Smatanovú, sme nestretli), aby sme sa (takmer mŕtvi) po siedmych hodinách vrátili po druhej strane údolia späť. 
Celá Rajecká dolina je takto v máji úžasná, sýtozelená a voňavá, rovnako aj Súľovské skaly boli v tento slnečný deň perfektnou prechádzkou. Skúste tiež. Z Bratislavy sa tam dostanete za dve hodky.

Súľovské skaly, pohľad z toho, čo zostalo po Súľovskom hrade
Potom ako sme v Závadke zhliadli poslednú tretinu trápenia slovenského tímu s Rakúšanmi na MS v hokeji, sme si z priľahlej Lietavy odskočili (sám nechápem, kde sme na to zobrali ešte sily) pozrieť Lietavský hrad. Ten už je 250 rokov opustený a v posledných rokoch ho zachraňujú nadšenci. Vidieť tam po nich obrovský kusisko práce, držíme im palce!
Zrúcanina Lietavského hradu
Dážď a svalovica, neviem čo z toho viac, nám znemožnili nasledujúci deň turistikovanie a tak sme sa z domova Kofoly (bývali sme neďaleko závodu na jej výrobu v Rajeckej Lesnej) v sobotu ráno presunuli do Čičmian. 
Pôvodne sme si mysleli, že Čičmany sú nudná romantická horská dedinka s pomaľovanými drevenicami. Našťastie pri prehliadke múzea v jednom z takýchto domov sme narazili na šikovnú sprievodkyňu, ktorá nám otvorila oči.Čičmany, ako viacero obcí nielen na Slovensku, bývala ešte aj v 19. storočí endogénna dedina. To znamená, že jej obyvatelia sa ženili a vydávali len medzi sebou (preto nečudo, že v obci bol taký výskyt dedičných chorôb). Pokiaľ si ktosi privliekol nevestu odinakiaľ, bol navždy z dedinského kolektívu vylúčený. 
Ďalšou zaujímavosťou, čo sa ženby týka, bola nutnosť vykúpiť nevestu, ktorá slúžila pod iným zemepánom ako ženích. Myslel som si, že takéto zvyky (ženu za ťavu) sú skôr z arabského sveta, ale naši predkovia nezaostávali! Tu bola "cenou" za ženu napríklad krava.
Počet obyvateľov klesol po posledných sto rokov z cca 1600 na aktuálnych okolo 160 ľudí s vekovým priemerom nad 60 rokov. Ako sme sa dozvedeli, kto schopnejší, z dediny dávno zdúchol.
Samotné typické maľby na domoch nazvala sprievodkyňa "komerčnou záležitosťou", ktorá dedinu preslávila, no samotná tradícia maľovania chalúpok je pomerne nová, začala len okolo 1920.
Drevenice boli okrem iného typické tým ako "super" sa v nich bývalo. V lete skapatie teplo, v zime ukrutná kosa.
Jedným z (dvoch) sprístupnených domov je drevenica č. 42 (číslo uvádzam iba kvôli fanúšikom Stopárovho sprievodcu po galaxii). V tejto chalúpke s dvoma izbami a pitvorom (tiež som netušil, že chodba sa volá pitvor, čudné slovo) ešte pomerne "nedávno" žilo 19 ľudí. Kedže v dvoch izbách sa tlačili až 4 rodiny, pokojne chalúpku môžeme nazvať súvekou "bytovkou". Dokonca v jednej z izieb bývali dve rodiny (spolu 13 ľudí!), ktoré ako ukazuje etnologický výskum, sa neznášali. Napriek tomu sa museli deliť ešte i o jediný sporák a stôl. Spoločné varenie neprichádzalo do úvahy. Dokonca však ani v prípade rodín, ktorých spolužitie v jedinej miestnosti nebývalo také dramatické. Doteraz sa deti, ktoré tu takto vyrastali sem tam v dome zastavia, zasmútia, či dokonca zaplačú. Ešte sa však od nich nepodarilo zistiť, čo konkrétne sa v dome dialo, žiadne podrobnosti nie sú ešte ochotní (či schopní) prezradiť. Ak si chceme predstaviť peklo na zemi, podľa mňa to nebude mať od domčeka č. 42 ďaleko.
Pokiaľ drevených budov ešte stále nebudete mať dosť, zaskočte do Rajca, tam je jediný slovenský drevený supermarket Tesco.
Čičmany
Po Čičmanoch sme zašli do Rajeckých Teplíc očakávajúc skvelý saunovo-relaxačný zážitok v známom wellness Aphrodite. Nestalo sa. 
Nielen, že 

  • cena bola úplne odstrelená, 
  • samotný interiér gýčovejší ako sadrový trpaslíci, 
  • vo vnútri saunového sveta príliš veľa svetla, 
  • neveľmi príjemný personál,
  • rôzne obmedzenia ("do tejto sauny choďte v plavkách a uterák nechajte vonku, do hentej iba v uteráku a plavky vonku...")
  • ale čo nás dorazilo, ešte i za požičanie uteráku chceli od každého, navyše k (ne)slušnej sume za vstup, ďalšie 3€.
To bola posledná naša návšteva tohto miesta. Naďalej teda pre nás zostáva naj, naj slovenským saunovým svetom ten v hoteli Toliar na Štrbskom plese.

Neslávne známy bar Bonanno v Rajeckých Tepliciach
Pri výbere názvu príspevku o našej, nedávno skončenej, pánskej jazde som mal len dve možnosti. Poprosím svojich súputníkov o popísanie čo znamená "Kontrola spánku", do komentárov :)
Druhým možným názvom by bol "gastronomická katastrofa". Za tri dni sme v Rajeckej doline vyskúšali štyri rôzne reštaurácie (dokonca jedna, ktorá má v názve (neprávom) "Zážitková reštaurácia"), ale na spomínanú Nostalgiu či Furkotku na Štrbskom plese sa nechytali ani zďaleka.

utorok 7. mája 2013

Už sme na Amazone!

Vieme, že názov dnešného príspevku evokuje návštevu Brazílie, a tak by ste očakávali čosi o hadoch, piraniach či divokých sporo-odetých Amazonkách. Napriek názvu, sme stále doma, v Bratislave. Čo nás k jeho použitiu oprávňuje je radosť, že sa nám po mesiacoch korekcií a zlepšovania na internetovom Amazone (americký / nemecký Amazon) objavila naša knižka.

Sme na Amazone!
Jej 286 strán, okrem našich zážitkov (v slovenčine), obsahuje aj množstvo fotiek. Vzhľadom na náklady za farebnú verziu (takmer štyrikrát vyššie ako súčasná cena, ktorá pokrýva výlučne náklady na tlač a 0% zisku) sme sa však rozhodli ísť čiernobielou cestou.