štvrtok 18. júla 2013

Red rock

Napriek tomu, že to máme z domu na skok, až pred pár dňami sme sa prvý raz dostali na hrad Červený kameň. Len o pár dní sme sa minuli s Jarkom Nohavicom, ktorý tu koncertoval štvrtého júla. Bol to krásny výlet.
Nádvorie (pohľad na najmenšiu, severnú baštu)
ČK (po nemecky Rotenstein) je posledným hradom na západnom Slovensku so zachovanými baštami. Na kopčeku, kde sa nachádza už od 13. storočia, stála dáka búdka a keďže bola postavená z kameňa sfarbeného do červena, tak jej prischol i názov. Fugerovci, ktorí v Bystrici ťažili kovy, si v 16. storočí na mieste pôvodnej chajdy postavili (v súčasnej terminológii) logistické centrum. Miesto na prekládku tovaru smerujúceho ďalej do Európy. Cieľom bolo postaviť ho ani nie príliš ďaleko od obchodných ciest, no ani príliš blízko veľkých miest, aby prípadní dobyvatelia nemali ako pokušenie "zastaviť sa".
Z dvoch možných prehliadok sme si vybrali tú po podzemí, na staré obrazy a izby sa prídeme pozrieť niekedy neskôr. 
Hrad má štyri okrúhle veže. Stavali ich postupne a na každej sa čosi naučili. Ako teoretický základ pri stavbe im slúžili práce Albrechta Durera, ale teória nie je všetko, ako dobre vieme. Verím, že pri piatej, šiestej veži, pokiaľ by stáli, by to mali už dokonale zmáknuté.
Aktuálne hrad nie je príliš dobre postavený, sú tam slepé miesta, z ktorých by sa dal ľahko napadnúť alebo vyhodiť do vzduchu.
Pod celým hradom sú obrovské pivnice (skladové priestory), v jednej z nich je studňa s hĺbkou 140 m (110 metrov po povrch vody), ak do nej hodíte mincu, padá 11 sekúnd.  
Podzemie
Medzi vežami sú kazematy, chodby v až 6 metrov širokých múroch. O bezpečnosť sa staralo 24 SBSkárov (strelcov), ktorí by strieľali z nohavicových strielní (neviem, aké to sú, ale kvôli tomu Jarkovi som si to zapamätal). Vravím, ktorý by strieľali ... lenže nestrieľali, lebo hrad nik nenapadol. V jednej časti podzemia je čosi, o čom sa doteraz archeológovia sporia, na čo to slúžilo. Na prvý pohľad to vyzerá ako pec na pizzu, iná teória vraví, že cez momentálne už neexistujúci komín do tejto časti padali výsledky z toalety a odtiaľ ich vyhadzovali von. To sa však zdá ako pekná haluz, pretože všetky ostatné vécka na hrade majú výpusty priamo do hradnej priekopy (a je to jasné, prečo sa nik neodvážil hrad napadnúť).
Pri stavbe používali aj šedú bridlicu, takže z jeho charakteristickej farby už toho veľa nezostalo.
V hrade nebola oficiálna väznica (predsa ale mali tmavú komôrku s potkanmi pre neprispôsobivých) a jediné mreže, ktoré v ňom uvidíte, si dovliekli filmári, ktorí si podzemie obľúbili. Napríklad aj na natáčanie Frankensteina začiatkom minulého storočia. Po Fugerovcoch hrad prebrali Pálfiovci a ako oni zvykli, tiež ho trošinka prebudovali.
V hradnom areáli sú sokoliari a aj keď sme ich videli už mnohokrát, radi sme sa opäť stavili pozrieť na lietajúce vtáčiky. Dozvedeli sme sa, ako veľmi sa mýlime, keď zlé matky označujeme ako krkavčia mať. Krkavce, okrem toho, že sú veľmi inteligentné, dokážu dokonca napodobňovať zvuky, podobne ako papagáje, prípadne sa uraziť, sú tiež výborní rodičia.
Súčasné dravce na Slovensku vraj dosť lenivejú. Neobťažujú sa toľko lovením, len čakajú na zdochliny pri cestách (a často sa takto stávajú zdochlinami sami).
Každý dravec, ktorého mládežníci mali, mal na nohe zelený štítok s adresou, aby ho prípadný nálezca mohol vrátiť. Počas roka im ich takto odletí zopár... Slečna, ktorá uvádzala show, sa odpovedi na otázku, koľko im ich zvykne uletieť, s úsmevom vyhla.
Asi južná veža
Keď už sme sa pohybovali o okolí Modry, tiež sme sa dozvedeli čosi o tradičnej modranskej keramikeHabáni, ktorí prišli do oblasti v 1883, tu založili keramikársky cech a zaviedli bielu glazúru, ktorá sa dovtedy na Slovensku nerobila. Používali všetky možné farby okrem červenej. Údajne z náboženských dôvodov, no skôr sa zdá, že kvôli cene (bola príliš drahá, lebo ako prímes mávala zlato). Medzi tradičné vzory patrili vinohradnícke motívy a tá keramika s čisto modrými vzormi (prípadne teraz už i zelená) nemá s tradíciami nič spoločné, vznikla iba ako z núdze cnosť. Keďže veľa keramiky za socíku šlo do Ruska, aby tradičnú keramiku ozvláštnili, popri tradičných farebných vzoroch pridali aj tú čisto modrú.

RW

Včera sme si odskočili do Viedne na koncert. Pol roka vopred sme sa tešili, pretože Robbie Fucking Williams (ako sa sám hneď v úvode predstavil) je náš favorit. Môj najmä potom, ako som počul jeho verziu sinatrovského My Way, na ktorú si sem-tam s Paničkou doma zatancujeme (snáď nás nikto za oknom nesleduje).
Krieau štadión pri Prátri
Chceli sme sa vyhnúť predskokanom, ktorí nás pravidelne dokážu znudiť do zbesnenia, takže aj keď štadión otvárali o 17:00, z domu sme vyrazili až po siedmej. Niekde sme zaparkovali a šli hľadať štadión. Hudbu bolo počuť už z diaľky, takže stačilo ísť za hlukom. Pre istotu sme sa spýtali policajta na priľahlej ulici, ako sa tam dostaneme. Ochotne poradil a na našu otázku, či sme si tiež mali kúpiť parkovací lístok, sa len pousmial a povedal, že dnes je náš šťastný deň, pretože ulicu s našou káričkou už kontroloval a tak sme to zvládli bez pokuty.
Robbie tam už kdesi pobehuje...
Robko začal okolo deviatej večer. Možno jeho nástup nebol taký efektný ako prílet Michaela Jacksona na svoje pražské vystúpenie vrtuľníkom pred pár rokmi, ale aj tak mal slušnú odvahu spustiť sa zo samého vrchu pódia na kladke. V ruke mal prvú časť vystúpenia mikrofón na asi metrovej paličke, ktorý akoby z oka vypadol tomu, čo používal Fredy Mercury. A k šoumenstvu práve tohto pána mal aj najbližšie.  
Aj tentoraz si z davu vybral fanúšičku (Slovenku Teri), ktorú vytiahol na pódium pred (ako vravel) 16-tisícový dav a spieval "len pre ňu".

Možno tento koncert nebol taká odpadávačka ako zážitok na Prodigy na Pohode pred pár rokmi, kde hudobnú kulisu tvorili "besniace živly", prichádzajúca búrka a blesky, no i tak podobnú návštevu i vám odporúčame (kedže naposledy bol na šnúre v 2006, tak nabudúce to bude ktovie kedy, v 2020?).

streda 3. júla 2013

Nuda a wafle

Cez víkend sme dopriali zmenu (oproti vyspávaniu na hoteli po ťažkom týždni) a odskočili si do Belgicka. Tu z Frankfurtu je to lietadlom na skok. Keďže sme boli výprava zložená z človeka z východnej Európy a mojich dvoch indických kolegov, lietadlo nevyšlo a zvolili  sme dopravný prostriedok pre chudobných, autobus.

Do Bruselu sme dolámaní prišli o šiestej ráno. Zvonku stanice spali bezdomovci a páchlo to močom. To však nebolo žiadne prekvapenie, veď nakoniec Brusel je známy tým, že jeho najväčšia atrakcia je socha pošťatého (pardon za slovník) chlapčeka (už tam na tom rohu postáva pekne dlho, čo má dačo s mechúrom?).


Nečakali sme ani kým otvoria prvé toalety (to je belgická špecialita, otvárajú ich až o siedmej, dovtedy vás môže roztrhnúť) a nasadli na vlak do Gentu, program sme mali nabitý. 

Našťastie celá návšteva mesta trvala hodinu a pätnásť minút, tých pätnásť minút kvôli čakaniu na električku, ktorá nám ušlo pred nosom. Jedno pekné námestie, jeden hrad, kanál aký poznáme z Holandska, pár kostolov. Stráviť tam aj tú hodinu bolo až až.
Gent. Námestíčko. Nechceli nám dať ani raňajky, prišli sme priskoro.
Pamätám si z geografie, že Belgicko má najhustejšiu sieť železníc na svete. Táto informácia nemá žiadny význam v tomto texte, len som chcel pomachrovať, že si predsa len ešte čosi pamätám bez toho, aby som si to predtým musel zapísať.

Z Gentu sme sa rýchlo pratali preč, aby sme pokukali Brugy, mesto na ktoré sme mali dobré referencie. A naozaj, potvrdzujeme, Brugy sa oplatia. Žiadne Fíha či padanie do mdlôb, ale ak máte pár hodín čas, stoja za to.
Brugy. Odkedy som dostal od Paničky darček, ktorý vie robiť panoramatické fotky, neviem s tým prestať.
Jedným z lákadiel mesta je kostol so sochou Madona s dieťatkom od Michelangela, na Pietu sa však nachytá a keby nám neboli povedali, že Aha kuknite, slávna socha, dajte 2 EUR za pozretie, ani by sme si nevšimli.

Ako sme sa po príchode dozvedeli od predavača v jednom obchodíku, vystihli sme na Belgicko celkom dobé počasie, bola síce strašná zima, ale nepršalo úplne stále, ako vraj u nich zvykne.

Po pár hodinách v Brugách a absolvovaní povinných belgických waflí (tie vedia stáť od 1EUR, my sme sa klasicky turisticky odžubali a cvakli po 8,5EUR), sme už nasadli na vláčik do Antverp, kde nás čakal hotel.

Antverpy majú ako najväčšiu atrakciu (podľa TripAdvisor) práve vlakovú stanicu, no ako sme zistili, ani zvyšok nie je úplne na zahodenie a dá sa v meste stráviť aj pekná hodinka, dve. Pokiaľ chcete kupovať diamanty, ktorými je mesto známe, určite i viac.
Stanica v Antverpách zvnútra.
Najväčšie belgické zážitky ma ešte len čakali (nečakajte však nič "wow"). Prvým bola sushi reštika s pásom, z ktorého som si mohol brať čo som chcel (jasné, sú také i u nás, ale toto bolo po prvý raz čo som to vyskúšal) a hneď nasledovali dva ďalšie. Na rozdiel od Španielska a Nemecka, v Belgicku americké filmy nedabujú, ale uvádzajú s titulkami (jeden riadok vo francúzštine, pod ním v holandčine) a tak som konečne po pol roku mohol do kina. V kine (rovnako ako v Amerike)  zaplatíte za film a zostanete na toľko premietaní koľko chcete. Len u nás si poznajú Slovákov a preto kontrolujú lístky pred každou kinosálou. Takto som legálne videl nový Star Trek : Into the darkness (veľmi dobrý) a nového Supermuža, Man of steel. Ten sa tiež dal pozerať, ale už na mňa bolo tých výbuchov priveľa, tak som dopozeral s riadne ohučanou hlavou.
Radnica v Antverpách.
V Antverpách i Brugách počas víkendu poriadali triatlony, preto sa po meste motalo nezvyčajne veľa cyklistov. Aj som si vravel, že plávanie by mohli pokojne vynechať, aj tak tam stále prší a vody si na bajku užijú mládenci a dievčence dosť.

Belgicko je drahá krajina, za pohár obyčajnej vody nie je prekvapením zaplatiť 2EUR, za pol literku 4,5EUR. A takto je to so všetkým. Dokonca i pre nás drahé Nemecko je lacnejšie.

V nedeľu ráno po opustení Antverp sme sa vrátili do Bruselu a keďže v tom meste naozaj nie je čo, tak hodnú chvíľu pozerali na hlavnom námestí stretnutie zumba priaznivcov (prvé zumba podujatie priamo na námestí).
Zasa panoráma, tentoraz námestie v Bruseli. Viem, že fotka je otrasná, ale iba tréningom sa v tom fotení zlepším.
Busom cestou späť sme sa v Aachene (prvom meste na nemeckej strane hraníc), stali obeťou policajtov, ktorí kontrolovali pasy (myslel som si, že sme v Schengene a už takéto nefičí) a pred polnocou ukončili výlet späť vo Frankfurte.