Víkend II

Pri poslednej návšteve nám nevyšla cesta do horského strediska Matheran, a tak v tento môj posledný víkend sme sa odhodlali. Matheran leží cca tri hodky cesty od Mumbai, vyrazili sme radšej už o piatej ráno, aby sme uvideli čo najviac. Prvé čo som si po ceste poznačil bol spôsob tankovania nášho šoféra. Na konci tankovania rozhúpal auto, lebo ako tvrdil, iba tak sa benzín dostane do všetkých zákutí nádrže.

Priamo do horského strediska sa dá dvoma spôsobmi. Buď ako my sa vyviezť autom (20 min) po ceste pripomínajúcu tú na Branisko (len užšiu a rozbitejšiu), alebo si z mesta pod horou zobrať toy train / hračkársky vlak, ktorý vás tam vyvezie za 3 hodiny.  Neviem prečo sa tak volá, je to vlak bežnej veľkosti. Do kopca sa hrozitánsky vlečie a to dokonca tak pomaly, že ho predbiehajú aj nehybné predmety.

Z parkoviska, kde už čakajú nie priateľsky naladené opice je to ešte pol hodka do mierneho kopca. 

Horské stredisko tvorí dedinka s obchodíkmi plnými strašných somarín, ale takmer žiadnym véckom (jedno, ktoré vás popri ceste ovanie sú záchody, popri ktorých tie vo filme Trainspotting, boli luxusným sociálnym zariadením) a spolu 500 koní, ktorých majitelia čakajú  na to, aby turistov povozili po vyhliadkach. Koníky sú krásne, vraj veľa z nich sem prichádza po skončení svojej dostihovej kariéry.

Stredisko je navštevované po celý rok, aj počas monzúnovej sezóny. Vtedy je o to krajšie, že dažde umožňujú vzniknúť množstvu vodopádov a sýta zelená v tomto období musí byť úžasná.

Už sa stmievalo, keď sme zliezli z hôr a našli si hotel. Bol taký čudný, ale príliš nesmrdel, nebol v izbách hmyz a tak sme zostali.

Šoféra sme mali na celý víkend. Funguje to tu tak, že sa netreba starať ani o ubytko ani stravu. Pochopil som, že sú tu akési nepísané pravidlá, že dovolia šoférom prespať v rovnakom hoteli ako my, či kdesi na gauči alebo tiež izbe, to už neviem.

Apropos, náš šofér.

Vôbec sa neobťažoval s vypínaním diaľkových svetiel (to nikto) a svietia nimi vlastne stále. Je to hrozný bordel, bolia z toho oči a pasažieri sa po jazde cítia ako by ich celý čas ožarovali. Čo sa týka ciest, popri cestách nevidieť pätníky s odrazovými sklíčkami, namiesto nich sú na stromoch popri ceste pokreslené biele a červené pruhy, ktoré plnia ich funkciu.

V nedeľu nás v mestečku Kolad čakali kolegovia a spoločne sme šli raftovať na rieku Kundalika (pri takom názve rieky je škoda ho nespomenúť). Dve - tri hodky na vode boli skvelé, náročnosť bola primeraná našim skúsenostiam, iba stupeň WW2-WW3 náročnosti - so sedemmiestnej stupnice). Na pokojnejších úsekoch sme sa rôzne bavili, napríklad aj tým, že sme pádlovali v rytme, ktorý počítaním od jedna do desať udával vždy jeden z nás vo svojom materskom jazyku (plus japončine keďže kolega je zanietený karatista). Sem tam som namiesto čísla povedal nadávku a celkom som sa bavil, keď ju po mne následne 8 nič netušiacich spolupádlovateľov zopakovalo.

Rafting organizovali chalani, ktorí si pred pár rokmi po škole založili firmičku. Teraz už ponúkajú aj kayak (tiež sme skúsili), trek v horách, zipline a rôzne iné voľnočasové aktivity.

Úplne neplánovane sme po kayaku sme vyrazili do Murud Janjeera Fort, pevnosti, ktorú sme mali takmer po ceste späť do Mumbai. 

Ide o obrovská pevnosť v mori (pamätáte sa na pevnosť Boyard?), postavenú v 1490. Má dve studne, dve veľké nádrže na vodu, tá väčšia výlučne pre kráľa, menšia na kúpanie pre tých 500 rodín, ktoré v pevnosti žili. Fungovali v nej v pohode aj muslimovia aj hinduisti a aj keď zažili iba jednú poriadnu bitka (čo je stále o jednu viac ako Maginotova línia), bola najpríjemnejším prekvapením celého víkendu.